Či už silné štáty pomáhajú ľuďom alebo plodia spokojných občanov, s podobnými rečami o silnom štáte sa môžeme stretnúť v radoch mnohých politických strán – od SNS až po Smero-Hlas. Čo však vôbec pojem “silný” štát znamená, ako si ho môžeme definovať a naozaj z nás urobí spokojnejších ľudí?
Sociálni demokrati a “wanna-be-národniari” majú na štát a jeho silu pochopiteľne svoj názor, minimálne tak môžeme usúdiť z ich predvolebných sloganov. Pokiaľ sa však náhodou stretnete s ideológmi, ktorí nie sú príliš veľkými zástancami “silných” štátov, možno sa budeme pýtať, čo proti štátom vlastne majú. Prečo vlastne kričia, že veľký štát nefunguje, že je nelegitímny a zlý vo svojej podstate? Pre lepšie porozumenie je vhodné pozrieť sa na nejaký veľký silný štát, na ktorom je jeho nefunkčnosť viac vidieť.
Najskôr by som však mal na pravú mieru uviesť to, čo pod veľkým štátom ako takým vôbec myslím. Neexistujú žiadne jednotky, v ktorých sa dá niečo ako sila či veľkosť štátu merať. Môžeme však predpokladať, že pokiaľ máme nejaký malý štíhly štát (minarchizmus), ktorý zaisťuje iba základné spoločenské potreby ako je polícia alebo bezpečnosť, pričom všetko ostatné ponecháva trhu, tak oproti tomu silný štát:
Ovplyvňuje takmer každý aspekt ľudského života. Takmer každá ľudská činnosť je definovaná v zákone a podrobne opísaná, ako má fungovať. A takmer každá činnosť si vyžaduje povolenie (na podnikanie, na vlastnenie zvieraťa, na používanie auta).
Má neuveriteľné množstvo byrokracie.
Zbiera informácie o svojich občanoch (všetko musí byť zdokumentované, každý majetok musí byť deklarovaný, kamery na každom kroku, riadne podané daňové priznania...).
Má obrovské množstvo zákonov, príkazov, obmedzení a regulácií.
Nie je obmedzený takmer ničím a má právo robiť takmer všetko (t. j. úradník môže kedykoľvek vtrhnúť do domu s políciou, urobiť kompletnú kontrolu a všetko zdokumentovať).
Pokiaľ sa pozrieme na náš hypotetický “silný” štát, mnohých z nás môžu napadnúť slová ako “totalita” akebo 1984. Žiaľ, takto silné štáty existovali a existujú aj v reálnom svete (Nacistické Nemecko, Sovietsky Zväz, Severná Kórea...).
Pochopiteľne, asi nikto by nechcel v takomto “silnom” štáte žiť, no je dôležité poznamenať, že niektoré aspekty takto silných štátov môžeme stále vidieť aj v tak trochu “stredne silných” štátoch, za aké môžeme považovať väčšinu súčasných štátnych útvarov. Dnešné štáty napríklad:
Stále zasahujú do mnohých oblastí ľudského života. Ak si chce človek otvoriť obchod z potravinami, musí to napr. Urobiť podľa presnej predlohy zákonov. Konkrétne Slovenská republika napr. disponuje mnohými, najmä hygienickými požiadavkami na prepravu potravín, ktoré sú pritom jasne stanovené a podrobne upravené už platnými nariadeniami EÚ1. Ďalšie nariadenia sú tak nie len zbytočnými z právneho hľadiska, ale sú aj zbytočne komplikovanými a nepredstaviteľným spôsobom brzdia podnikateľov na ich ceste k úspechu.
Byrokracie je stále viac ako dosť. Opäť, ak chce niekto napr. podnikať s biopotravinami, musí si kvôli tomu vybaviť hromadu mnohokrát úplne nezmyselných povolení.
Informácie sú o nás zbierané neustále. Ak nerátame to, že musíme odovzdávať daňové priznania a presne tam uviesť koľko sme kde zarobili, ďalej musíme registrovať automobily, nahlasovať naše zvieratá obciam, priznávať nehnuteľnosti a pod. V neposlednom rade sa nájdu aj politici, ktorí by radi zbierali aj informácie prostredníctvom špehovania mobilýh telefónov.
Ako vidíme, koncept štátu ako taký (minimálne v takej podobe, v akej ho môžeme vidieť vo väčšine prípadov) robí presne to, čo mnohí z nás považujú za tak trochu "orwellovské", len v trochu menšom množstve a v menšej intenzite.
Tak či onak, keď sa pozrieme na silný štát, uvedomíme si, že je to presne ten istý systém, v ktorom žijeme, len vo väčšom množstve. Prečo sa teda domnievame, že mať viac štátu alebo ho mať “silnejší”, povedie k nejakej ekonomickej prosperite a väčšej spokojnosti medzi ľuďmi? Nepovedie to náhodou k presnému opaku – k totalitnej spoločnosti, kde ľudia žijú v strachu, chudobe alebo vojne?
OK, tentokrát si môžeme povedať, že viac štátu nutne nemusí znamenať viac zla – že štát ako taký nie je principiálny motor skazy a hospodárskeho neúspechu a že môj predpoklad ktorý si stavia na abstraktnom argumente typu “viac štátu = menej slobody” je úplne mimo misu.
Prečo nie, buďme objektívni. Pretentokrát sa poďme pozrieť na koncept silného verzus štíhleho štátu o niečo menej filozoficky a z o niečo viac ekonomického pohľadu. Predsa len, úžitok nejakého javu vie najlepšie popísať iba ekonómia ako veda a nie iba nejaké plané filozofovanie. A ako už môžeme vedieť, práve rakúska ekonómia má na veľký silný štát veľmi jasný názor a nemôže za to nič iné, ako práve veľmi oprávnená hrozba ekonomickej katastrofy.
Silný štát ako ekonomická katastrofa
Ekonómia v tom má jasno. V ekonomike ponúka malý štát práve pružnosť a rýchlosť, ktorá umožňuje efektívnejšiu reakciu na meniace sa podmienky. Absencia nadmerného regulovania a byrokracie stimuluje podnikanie a inovácie, čo vedie k rýchlemu hospodárskemu rastu.
Práve rakúska škola ekonómie pritom zdôrazňuje, že konkurenčný trh je najlepším spôsobom, ako alokovať zdroje podľa skutočných potrieb a preferencií ľudí, bez zásahu centrálnej autority – malý štát podporuje konkurenciu, čo znižuje ceny a zvyšuje kvalitu tovarov a služieb. Ten, komu rakúska ekonómia príliš nevonia, by mal vedieť minimálne to, že čím menej centralizovaní sú aktéri na trhu, tým jednoduchšie sa naplnia potreby samotných jednotlivcov. O bod viac pre štíhly štát.
Dôležitým ekonomickým aspektom je pri malom verzus veľkom štáte aj ochrana práv samotného jednotlivca. Pri štíhlom štáte je menej pravdepodobné, že zasiahne do súkromných slobôd občanov, pretože jeho zásahy sú obmedzené. To posilňuje zásadu subsidiarity – a teda samotnú decentralizáciu trhových aktérov – a teda to, že záležitosti by mali byť riešené na čo najnižšej úrovni, kde je to len možné. Tým sa zabraňuje koncentrácii moci a umožňuje občanom väčší vplyv na rozhodovanie, čo opäť vedie k lepšej reprezentácii ich potrieb.
Ako už vieme, veľký silný štát môže mať tendenciu okrem slobody občanov narúšať aj trhovú slobodu, regulovať príliš veľa odvetví a zavádzať neefektívne sociálne programy a regulácie. Niečo také môže v prvom rade viesť k zbytočnému plytvaniu zdrojmi. Takýto štát často spôsobuje dlhodobé hospodárske problémy, pretože nadmerné zasahovanie deformuje trhové signály a brzdí inovácie. Navyše, s narastajúcou centrálne riadenou ekonomikou sa môže objaviť korupcia a klientelizmus, čo oslabuje dôveru v systém. Pokiaľ niekomu takýto “silný” štát nič nehovorí, mal by si spomenúť práve na hŕstku politikov zo Smeru či Hlasu, ktorí by si najradšej veselo regulovali ceny energií.
Spoločenským argumentom v prospech malého štátu je z hľadiska ekonómie ďalej aj ochota zodpovednosti jednotlivca za svoj osud. Malý štát podporuje osobnú zodpovednosť, pretože ľudia sú nútení prijímať dôležité rozhodnutia týkajúce sa svojho zdravia, vzdelania a finančnej stability. Táto zodpovednosť vedie k lepším individuálnym rozhodnutiam a efektívnejšiemu využitiu zdrojov.
Napriek týmto argumentom nemožno poprieť, že určité funkcie, ako napríklad národná bezpečnosť a regulácia škodlivých externých efektov, môžu vyžadovať zásah štátu. Je dôležité nájsť rovnováhu medzi obmedzením moci štátu a zabezpečením nevyhnutných verejných statkov, avšak môžeme sa zhodnúť na tom, že “posilňovanie” štátu je z pohľadu zdravého rozumu i ekonómie jasnou cestou do pekla – minimálne pri takej forme štátu v ktorom žijeme a pri takom type politikov, ktorí ho riadia.
Štát nie je nič iného než iba obyčajná služba. A ako politici, tak aj obyčajní ľudia by si pri ńom mali dávať extrémne veľký pozor na to, koľko zdrojov štát zoberie, aké konkrétne služby ponúka (a či ich vôbec chceme) a ako veľmi sú kvalitné.
Silný štát ľuďom nepomôže, maximálne ich akurát tak zotročí. Ľuďom v prvom rade pomôže štíhly a transparentný štát, ktorý im nebude hádzať prekážky pod nohy a nebude nezodpovedne plytvať zdrojmi, na ktoré si ľudia v danom štáte dlhé roky usilovne zarábali.
