Nemal by tam parkovať, lebo prevádzkovateľ cestnej dopravy musí mať na túto činnosť aj potrebnú technickú základňu (i miesto na parkovanie svojich vozidiel) a okrem toho zabral dve parkovacie miesta a zadným previsom svojho vozidla úplne znepriechodnil chodník za sebou. Keď sa ho tadiaľ prechádzajúca pani opýtala, že čo teraz má robiť, kadiaľ má pokračovať ďalej, vodič jej na posmech odpovedá: „A čo ja mám s tým? To je predsa váš problém mladá pani - vám sa zdá, že stojím na chodníku?“
Cyklista – asi 20 ročný chalan šliape do pedálov – po chodníku povedľa zasklenej steny nákupného centra. Blíži sa k východovým dverám, z ktorých práve vtedy vychádza pani s taškami v oboch rukách. Samozrejme – náraz, pani na zemi aj s cyklistom. Čo nasledovalo? Namiesto – aspoň pár ospravedlňujúcich sa slov poslal do úst duch tohto, za chvíľu dospeláka, len hrsť vulgarizmov... A odjazd...
Okrem strednej školy navštevovala ani nie 17 ročná dievčina aj autoškolu. Každé ráno ju ku škole vozil jej otec. Každé ráno ten istý výjav – auto postálo na riadne vyznačenom priechode pre chodcov, z pravej strany vystúpila nádejná študentka – (okrem iného i) budúca vodička. Nasledovalo niekoľko slov na rozlúčenie, ocino vybavil ešte jeden telefonát – a z jednosmerky vycúval do križovatky – a odjazd. Po nejakom čase dievčina s úspechom vykonala záverečné skúšky v autoškole, dostala vodičský preukaz – a na každodennom stereotype príchodu do školy sa zmenilo len to, že už 17 ročná študentka, ale i úspešná vodička, už nevystupovala z pravej, ale z ľavej strany vozidla – od volantu...
Na sídlisku, po chodníku ide staršia pani – proti nej na kolobežkách dvaja chlapci, tak vo veku 11 – 12 rokov – a vystrájajú. Vyskakujú, krútia vo vzduchu kolobežkami a nehľadia... Stalo sa – jeden z tých chlapcov udrel s tou rotujúcou kolobežkou tú paniu pod kolenom. Tá v bolesti zjajkla, takmer sa zrútila na zem a s výčitkou im dohovára – chlapci, čo to robíte preboha, prečo nedávate trochu pozor? A na to jej jeden z nich odpovedá: „Keby si ty stará p--a sedela doma, tak sa ti nič nestane“! A ten druhý? Ten sa nevedel dorehotať...
Je sobota - na sídlisku krajského mesta na riadenej križovatke adrenalínovú rozkoš prežívajú 7 – 10 roční chlapci. Prebehujú cez vozovku – na červenú. Evidentne ich to baví. Prečo si našli práve takúto „zábavu“? Čo na takom mieste robia takéto deti? Čo práve v tej chvíli robia ich rodičia?
K riadenému priechodu pre chodcov pred križovatkou prichádzajú – mamina s asi 6 ročným synčekom – a stalo sa - rozsvietil sa červený panáčik. Chlapček brzdí maminu slovami: „Mami počkaj – veď svieti červená“! Tá nezaváhala a reaguje: „Nevymýšľaj, prosím ťa! Načo tu budeme zbytočne čakať – veď vidíš, že nič nejde“!
A sme na konci. Alebo úplne na začiatku? Pokiaľ sa jedná o to správanie sa na ceste - v malej miere, ale predsa, to napríklad bude aj tým, že na voľne prístupnom detskom dopravnom ihrisku (s perfektným vodorovným i zvislým dopravným značením) keď práve neprebieha organizovaná dopravná výchova, keď teda „o nič nejde“ sa deti správajú so svojimi dopravnými prostriedkami ako na ihrisku – ale futbalovom. Dopravná značka, základné pravidlo správania sa na ceste, križovatke platí len keď o niečo ide, keď sa to hodnotí. Len nie akosi permanentne a samozrejme... Len nie vtedy, keď sú tam rodičia... V našich končinách sa indivíduum kráčajúce po dvoch s hlavou vztýčenou na krku musí správať ako človek len keď niečo alebo o niečo ide..!
V čom pokračovať? Kde začať? Čo urobiť, aby ľudia na každom poste a v každej situácii konali tak, ako by ľudia mali konať? A prečo vlastne tak nekonajú? Kam sme sa to s tou „ľudskosťou“ až dostali? K tomu predsa, aby som sa utvrdil v presvedčení, že som človekom nestačí sa len ráno pozrieť do zrkadla! Ako ďaleko toto všetko, tu v týchto končinách, až zájde? Čo je však úplne jasné je to, kde to všetko začína, kde to všetko začína brať skazu... Áno, tam doma – v rodine, v hlave a konaní toho dospeláka...
