Voľakedy som tu písal o tom, ako ma tá malá potvora rozčuluje, keď celú noc behá v tom jeho kolečku a nedá nám spať. Postupne sa trocha ukľudnil, behal už menej, jednoducho spohodlnel a zostarol. Deti ho kŕmili (niekedy nezdravo, ale čo už keď mu tak chutili chipsy...), spolu so mnou mu čistili klietku a tešili sa z neho. Dominik si nejako zvykol tiež a keď sa mu raz podarilo zdrhnúť, aj tak sa sám od seba vrátil...
V sobotu večer ešte normálne behal, decká ho kŕmili (po mojom dohovárani zdravo, dali mu ľadový šalát) a v nedeľu ráno, keď sme mu chceli vymeniť podstielku, tak už nežil. Ležal vo svojom lehne, pod tým hrkotajúcim kolečkom, očká zatvorené, skoro akoby spal.
Chalanom to samozrejme bolo ľúto, aj nejaká tá slzička sa vykotúľala a Dominika sme museli pochovať. Ako truhlička poslúžila škatuľka od Huga Bossa, za domom sme vykopali hrobček, do toho sme Dominika uložili, namiesto náhrobku má veternú ružicu, dokonca aj kvietky sme mu tam dali. Večer som našiel Tomáša sedieť pri hrobe škrečka. A vraj, tatino nechaj ma, ja sa chcem s Dominikom porozprávať. Vraj o tom ako mu Dominik chýba, aby sa nehneval, že ho raz silno chytil, a že bol kamarát a že mu je za ním ľúto... Keď sme sa potom chalanov spýtali, či by chceli nového škrečka, tak nám povedali že áno, ale "ani jeden už nebude ako Dominik"...
Neskoršie večer nasledovalo kolo ťažších otázok:
Tati a kde je teraz Dominik? A prečo zomrel? A my tiež zomrieme? Tati a ty si tiež starý? a podobné... niektoré veselšie, iné smutnejšie, ale všetky také nadherne detsky naivno-rozumné.
A úprimne, mne ten malý terorista bude tiež trocha chýbať.
