Pokiaľ vo vtedajšom ČSSR fungoval ozajstný Absurdistan, tak DDR bola Absurdistan "hoch zwei" (pre negermanofilov: na kvadrát). Spoločnosť prelezená udavačmi všadeprítomnej Stasi, voči vtedajšiemu ČSSR absolútný nedostatok spotrebného tovaru (jediný tovar, ktorý za to stál boli topánky značky Salamander, optika Carl Zeis Jena... a to bolo asi tak všetko...), okatá a okázalá prítomnosť sovietskych okupačných vojsk, ironicky volaných "Freunde" (dávali o sebe vedieť výrazne viac ako u nás), neuveriteľná propaganda toho najhrubšieho zrna v TV aj v rádiu (ešteže sa dali chytať západné stanice...)
Ale úprimne povedané, nevnímal som to až tak. Bol som mladý, permanentne zamilovaný, cudzinecká komunita na našej univerzite žila veľmi spoločenským životom ( neuveriteľné partie pokru trvajúce od večera až do 6-tej rána, keď sa otvárala samoobsluha - klasická zostava boli 2 Slováci, 1 Maďar, 1 Švajčiar + x iných náhodných hráčov... :-) ), takže na nejaké hlboké celospoločenské analýzy som nejako nemal čas...
Ako každý som mal dievča. Volala sa Yvette, volal som ju "Vetíí", miloval som ju a bol som šťastný. Raz ma pozvala na výlet do Berlína, spolu s jej matkou. Mal som šoférovať ich rodinného Wartburga, pretože Vati sa necítil akosi dobre. Už keď sme nastupovali do auta, bolo cítiť akési napätie. Vetíí mi strčila do ruky mapu a ukázala kadiaľ pôjdeme. Bola to strašná zachádzka, ale keď na tej trase trvala aj Mutti, tak som sa podvolil. Dostali sme sa na diaľnicu - nebola to tá typická kostitrasová betónka postavená ešte Hitlerom - ale moderná asfaltová diaľnica (malá vsuvka: Asi všetci počuli o existencii enklávy Západný Berlín. Boli to zhruba 3/4 celého Berlína, obkolesené povestným múrom, de iure pod správou 3 víťazných mocností (USA, Veľká Británia, Francúzsko), de facto súčasť SRN. Občania NSR mohli cestovať do západného Berlína aj po zemi. Na tento účel boli na hraniciach s NDR vydávané akési 12 hodinové víza, počas ktorých museli občania NSR prejsť po presne určenej trase cez územie NDR do západného Berlína. Ak sa nemýlim tie trasy boli 3 či 4 a boli postavené západonemeckými firmami podľa západonemeckých štandardov. Počas cesty si mohli spraviť prestávku, ale len na presne určených parkoviskách). Po chvíli jazdy ma Muti prinútila odbočiť na jedno parkovisko, odstaviť auto niekam do kúta, všetci sme vypadli von a začali fajčiť ( V NDR fajčili všetci... úplne všetci). Fajčili sme hodinu, dve a na moje pokusy pokračovať v jazde na Berlín (mali sme s Vetíí zarezervovanú vlastnú izbu v celkom slušnom hoteli...) mi bolo odpovedané : Mensch, kannst Du nicht einmal ein Moment warten??? Zhruba po troch hodinách a škatuľke cigariet Club, zrazu Vetíí veľmi ticho povedala: Mutii, da... Pozrel som sa smerom, ktorým ukazovalo jej zapálená cigareta. Asi 100 od nás zastavil Mercedes s mníchovským číslom a z neho vystúpila žena, ktorá ako by Vetinej matke bola z oka vypadla. Obe ženy na seba pozerali, nešli k sebe, nemávali na seba, nekričali, iba stáli, fajčili a stále sa na seba pozerali. Trvalo to asi 10 - 15 minút a aj napriek tej vzdialenosti som mal pocit veľmi intenzívnej komunikácie.
Zrazu k nám pristúpil nejaký chlap a prikázal (chcel som to napísať inak, ale to bol jasný príkaz):"Fahren sie weiter !". Sadli sme si do auta a vyrazili na Berlín. V aute už nebolo napätie, len ticho. Pustil som rádio, naladil RIAS II ( Rundfunk im amerikanischem Sektor - súkromné rádio, niečo na spôsob FUN-ka) a z neho sa ozvali Dire Straits a : "So far away from me, so far I just can see, so far away from me". Vetíí si položila hlavu na moje rameno, tichúčko, takmer nevýrazne, ale s ohromným výrazom povedala "Schweine" a rozplakala sa.
Keď sa tak pozerám spät, tak asi toto bola chvíľa, keď som si začal uvedomovať určité súvislosti, keď som (možno) začal dospievať.
Pre tých, ktorí to nepochopili. Tá pani v Mercedese bola dvojičkou matky mojej Vetíí. Osud ich zavial na opačné strany nemecko-nemeckej hranice a toto boli jediné momenty kedy sa mohli vidieť. Všetky pokusy o vycestovanie do NSR boli vopred odsúdené na neúspech, pretože Vetíín otec bol nejakým hlaváčom v zbrojovke v Zschopau. Pokiaľ viem, tak raz sa stretli na týždeň niekde na Balatone a potom im ostala len takáto komunikácia. Samozrejme, všade prítomná Stasi zadokumentovala aj toto stretnutie a ja som potom predsedovi SZM na našom veľvyslanectve v Berlíne musel vysvetľovať čo som tam robil...
Vždy keď niekto vychvaľuje socializmus s jeho úžasnými hodnotami a kultúrou ma napadnú oči Vetíínej matky, ako sa pozerajú na svoje dvojča... Ten režim bol zlý skrz-naskrz.
