Zrazu sa sprava vynorí cyklista. Chlapec. Strhávam volant doľava, dupem na brzdu, napriek tomu, že si jasne uvedomujem, že to nestihnem. Ďalej si pamätám len útržky. Vidím chlapcov vydesený pohľad. Strih. Vidím hlavu, ktorá naráža a prevaľuje čelné sklo. Spätné zrkadlo sa odtrhlo a naráža mi do čela. Počujem ako jeho ruka udiera do strechy. Strih.Vidím ho ako sa zosunul pred auto a kľačí, pozerá sa na mňa,jeho pohľad je skôr prekvapený ako vydesený. Padá k zemi a stráca sa mi z dohľadu. Sedím v aute, rukami zapretý do volantu. Hlavou mi beží "ku..a, ku..a, ku..a" Je ticho, jediný zvuk, ktorý registrujem sú stierače, ktoré som nejako spustil... Otvoria sa dvere na aute, niekto ma zdrapí za košeľu a snaží sa ma vytiahnuť z auta. Nedarí sa mu to, nielen preto, že vážim viac ako 120 kg, ale mám zapnutý pás. Reve mi tváre tie najhoršie nadávky, ale nejako to neregistrujem. Zaťahujem ručnú, vypínam motor, odopínam si pásy. Chlapík je minimálne o hlavu nižší a 40 kg ľahší, ale ja tak ma vytiahne z auta s takou silou, že mi odtrhne zopár gombíkov z košele. Nebránim sa, nechcem zhoršovať situáciu. Idem za chlapcom. Už sedí na kraji cesty. Má ranu na nohe, ani nie veľmi hlbokú, skôr je to taká veľká oškrenina. - Si v poriadku?
- Všetko ma bolí, ale inak asi áno
- Volal už niekto sanitku?
- Neviem
Obraciam sa na okolostojacich:
- Volal už niekto sanitku?
"Ziapač" sa ozve
- Ja som volal policajtov, ty k...t vy....ný
- A sanitku?
- Zavolaj si ju sám !
Obraciam sa na chlapca:
- Ty ho poznáš? -
Nie, on len išiel predo mnou. Hej, uvedomujem si, že "ziapač" bol posledný z trojice cyklistov, ktorá prešla cez prechod. Idem si do auta po mobil, cestou si zasa vypočujem spŕšku nadávok. Volám záchranku, snažím sa byť vecný.
- Prosím vás, pošlite záchranku na Einsteinku, zrazený cyklista. Je to smer od Prístavného mosta do Petržalky, zhruba na úrovni betonárky. Ženský hlas si vypýta telefónne číslo. O chvíľu volá naspäť.
- Vy ste ohlásil tú nehodu ? Kde to presne je?
- Einsteinova ulica, smer od Prístavného mosta do Petržalky, za pumpou OMV, zhruba na úrovni betonárky.
- Akej betonárky?
- Jednoducho je to za pumpou OMV. Povedzte tým chlapom, nech sa dostanú na čelo zápchy... (BTW. Sanitka prišla za ďaľších 25 minút. Vraj to nemohli nájsť. Dispečink ich poslal na Dolnozemskú, správne ich nasmerovalo až hlásenie z Expressu, že na Eisteineovej je havária. Keby niekto bol vážne zranený...) Vidím plne obsadenú policajnú Fabiu, šofér čosi hovorí do vysielačky, nik nevystupuje, Fabia odchádza... (???) Okolo chlapca je kopec ľudí, dávajú mu piť, niekto telefonuje jeho otcovi. Na chvíľu sa ma zmocní triaška. Snažím sa zapáliť si cigaretu. Nejde mi to. Podíde ku mne sympatické dievča, zoberie mi z ruky moje Zippo a pripáli mi.
- Nechcete nejakú vodu ? V tej chvíli mi pripadá ako víla. Chcem niečo povedať, ale nedarí sa mi to. Som hodne mimo. Kočka rýchlo odbehne, donesie fľašu minerálky a ja ten liter a pol exnem. Znova je tu ziapač, zasa na mňa reve. Prvýkrát sa vo mne dvíha zlosť. Dievča a nejaký chlap ho odvedú na bok, vrátia sa a snažia sa nejako pomôcť mne. Tá kočka sedela v tej Felicii a ten chlap v C 3-ke.
- Vy ste toho chlapca videli ?
- Išiel po chodníku, na poslednú chvíľu zahol na prechod, tiež som musela dupnúť na brzdu.
- Ty k...t, zavrú ťa, že sa z toho posereš. Jazdíš ako vy....ný čurák, bodaj by tvoju mater jebal pes... "Ziapač" ma definítvne preberá k životu. Slušne, ale veľmi dôrazne, jasne a nahlas (a ja teda viem hovoriť nahlas) mu vysvetľujem, že ak sa chce baviť so mnou, nech láskavo začne používať iné výrazy. Zháčí sa, a vraj nechcel uraziť. Urgujem sanitku, vraj sú na cestu. Idem za chlapcom.
- Prepáč, ja som ťa nevidel, mrzí ma to
- Ani ja som Vás nevidel
- Mám v aute čokoládu, chceš?
- A je horká ? Usmievam sa, nesiem mu čokoládu. Pomaly hodnotím situáciu. Auto stojí zadnými kolesami ešte na prechode, brzdná dráha, vrátane reakčného času, musela byť maximálne 5 - 6 metrov. Všímam si, že mám rozbitý blatník, takže chalan v podstate narazil do mňa. Aj na pneumatike nájdem stopu, kde presne do mňa narazil. Napadá ma, že ak posunieme auto tak, aby sa stopa na pneumatike, kryla s prevaleným blatníkom, budeme mať presné miesto zrážky. V aute mám digitál, robím si pár záberov. Sanitka stále nechodí, ale za to za mnou pristáva čierny mercedes. Z auta vystupuje chlap, ide za chlapcom. Otec. Chvíľu sa rozpráva so synom. Idem za ním.
- Dobrý deň, som Černák, ja som zrazil Vášho syna. Je mi to ľúto, prepáčte... nejako mi končia slová. Chlap sa otočí ku mne, chvíľu si ma premeriava, potom mi potrasie rukou a:
- Hlavne, že sa nič horšieho nestalo (Spätne toho človeka obdivujem, mne keby niekto zrazil syna, asi by som bol nepríčetný). Konečne prichádza sanitka, polícia a aj matka chlapca. K nej radšej ani nejdem, prvý pohľad, ktorý po mne hodila, bol jednoznačný. Celá situácia ma začína opäť zmáhať. Chlapca naložia do sanitky, ošetrujú ho. Za mnou príde policajt, taký menší, s briadkou, sympaťák.
- Vy ste ho zrazil?
- Hej
- Pili ste?
- Ešte nie, ale dnes budem... Usmieva sa, pobúcha ma po chrbte.
- Kľud, dohromady sa nič nestalo... (Inak, ten chlap bol extra trieda. Kľudný, ale systematický, jednoznačne priniesol so sebou kľud a autoritu) Jeho kolega je trocha iný. Vidím ako si fotí miesto nehody. Presne proti zapadajúcemu slnku
- Musíte to fotiť z opačnej strany, takto na tej fotke nič neuvidíte
- Nepoučujte ma, ja viem, čo mám robiť. Ukazujem mu stopu na kolese a blatníku:
- Nepoučujte ma, ja viem čo mám robiť... Nasledujú prvé vypočutia, kontrola dokladov a alkoholu (chlapca ani do nemocnice nevzali,vraj ho tam vezmú rodičia...). Po asi troch hodinách na mieste nehody sa lúčim s chlapcom aj jeho otcom podaním ruky. Volám kolegovi,poprosím ho, aby sa pre mňa zastavil vo firme, kam zaveziem rozbité auto. Doma ma už čaká otvorená fľaša vodky. Exnem dva decáky a rozplačem sa... Do polnoci vypijem tú fľašu celú a až potom sa začnem baliť do Egypta. Na druhý deň za všeobecného rehotu kolegov vybaľujem dva svetre, zimné mikiny a podobné užitočné veci do 32-stupňových horúčav...
Pointa? Žiadna. Jednoznačne som mal ostáť stáť pred tým prechodom, a ten chalan nemal čo na bicykli na poslednú chvíľu jazdiť cez cestu. Zhoda nešastných náhod.V dobe nehody som mal najazdených cca 450 000 km bez nehody z vlastnej viny. Niekedy naozaj stačí moment a život sa môže úplne zmeniť. Najlepšie to asi zhodnotil kolega, vášnivý cyklista: " To Ti je ťažko, keď som na bicykli, tak som jednou nohou v hrobe, keď som v aute, tak som jednou nohou v base..." PS: Do dnešného dňa som nedostal žiadne vyrozumenie, ako bol tento prípad ukončený. Existuje nejaká lehota do ktorej to polícia musí stihnúť?
