Samozrejme, tieto povedačky šíria väčšinou samí aktéri oných, poväčšinou dávno zabudnutých, exhibícii.Neviam ako vám, ale mne rozhodne nechýbajú všetky tie Strakové, Pažitkové, z novšej doby Müllerové, Heribanové a im podobné.Ale nad všetkýmo týmito chceli-by-byť-celebritami trónila odjakživa jedna veľká ikona. Jeho veličenstvo, král všetkých športových komentátorov - KAROL POLÁK.
Treba otvorene povedať, že úroveň súčasných slovenských športových komentátorov a novinárov je viac-menej úbohá. V tejto všeobecnej atmosfére negovania súčasnosti a velebenia celebrít včerajška bolo vyslyšané volanie samotného Karola Poláka (ak si správne spomínam, tak to boli rozhovory v Sme, TV OKO, na Twiste a neviem kde ešte) po jeho návrate. V spomínaných rozhovoroch kritizoval na dnešných novinároch kadečo. Kvalitu prípravy, jazykovú pripravenosť, všeobecný rozhľad, zaangažovanosť , proste všetko. TV Markíza sa teda rozhodla dať mu šancu.
Prvýkrát som zaregistroval návrat "Karola Veľkého" asi pred pol rokom, keď som ho zazrel na obrazovke jednej z televízii v rannom vysielaní, kde predčítal svoju úvahu o vhodnosti vysokohorskej zimnej prípravy futbalistov. Tá ma celkom pobavila a nie že by Karol Veľký nemal pravdu (úvah bola o tom, že vysokohorská príprava vo výške 1 200 m n/m vlastne nie je vysokohorská, a jej zmysel je potom viac ako sporný), ale keď som si tú istú úvahu (bez zmeny čo i len slovíčka!) som si vypočul z jedného súkromného rádia a potom som si ju prečítal aj v jednom denníku, bol som mierne na rozpakoch. Veď ktorý seriózny žurnalista, uverejní ten istý článok v trôch rôznych médiach?
Včera som si teda so záujmom vypočul jeho komentovanie. Pamätám si ho ako mladý chalan (nie že by som sa teraz cítil starý - v 89-om roku som mal 20) a Karol Veľký sa nezmenil. Rovnaké tempo, rovnaké nezmyslené kecy okolo (o tom, že len slováci a španieli majú mäkké l, zatiaľčo dolu na ihrisku naši vcelku schopne Vittekom zaútočili), poúčanie o výslovnosti, neznesiteľné zdrobneliny v kombinácii s neznesiteľnými otázkami (Karol Veľký po 20 minútach hry vraví, že naši sú ustráchaní, hrajú bez srdca a zápalu a obracia sa na svojho spolukomentátora, Ladislava Molnára: "Lacko, čo s tým" - pripomenulo mi to slávnu otázku Ota Černého po dojazde jednej etapy Pretekov mieru, ktorou počastoval totálneho vyčerpaného cyklistu: "Jak se vám jelo?"), komentovanie úplne bez zápalu, nedala sa prehliadnuť jeho averzia voči Gallisovi a ... Bolo by toho hodne. Čo sa mu ale rozhodne nedá uprieť, je slovenčina. Ovláda ju skutočne na minimálne o dve poschodia vyššej úrovni, ako súčasní športoví žurnalisti.
Suma sumárum, dúfam, že návrat "Karola Veľkého" bol len chvíľkovou epizódou. Karol Polák odišiel na vrchole - nie je rozhodujúce, že neodišiel dobrovoľne - ale svet sa za tú dobu posunul niekam inam a on si to nevšimol. Mohol si lebediť vo svojej veži zo slonoviny, sem-tam trúsiť múdra a poučovať z pozície nedostižnej ikony. Karol Polák vliezol do arény a podľa mňa pohorel. A je to tak dobre. Ak sa donekonečna budeme obzerať do minulosti a nebudeme objektívne porovnávať nikdy sa nikam neposunieme, nikdy sa na Slovensku neobjaví nejaký náš Róbert Záruba.
Karol, odíď...
