Väčšinou (teda aspon pokiaľ somvládala čítať) ľudia hovorili o peniazoch. O tom, ako sa to kde oplatí,neoplatí, kde sa ešte stále dá dobre zarobiť. Koľko si doniesli, mohli doniesť,nedoniesli lebo. Všetko to malo ale spoločnú myšlienku. Išli do zahraničiadoslova a dopísmena makať, aby si potom mohli domov doniesť za plný mech peňazía z nich si potom kúpiť alebo postaviť dom, kúpiť auto a kvázi zabezpečiť sa.Málokoho v diskusii napadlo, že ľudia môžu chodiť pracovať a žiť do zahraničiaaj kvôli niečomu inému ako peniaze. Vlastne pokiaľ sa správne pamätám na mojuposlednú návštevu doma, aj mňa sa dosť veľa známych pri bežnom stretnutípýtalo: “Tak čo…a lepšie sú to peniaze, že? Viac zarobíš, že?” S tým istýmdychtivým výrazom, ako keď sa za totáča pýtali, ako je “vonku”. Ako na topreboha odpovedať? Občas mnou lomcovala zúrivosť, prečo musia myslieť len natie peniaze? Prečo sa nezamýšľajú napríklad nad tým, že môžu byť aj iné dôvody.Napríklad len taký jednoduchý, ako zistiť na vlastnej koži, aké to je vonku,kde nemáš záchrannú sieť rodiny a kamarátov a kde si veci musíš vyboxovať sám.Naučiť sa, získať životné skúsenosti, ktoré môžeš využiť keď sa neskôrrozhodneš vrátiť na rodnú hrudu, ale aj keď nakoniec vonku zostaneš. Novépriateľstvá, nové lásky, nové kultúry...proste SPOZNAŤ. A tým spoznaním sazmeniť, k lepšiemu.
Nechcem tu tvrdiť, že ľudia čosi to vyskúšali sú automaticky lepší. Sú len podstatne tolerantnejší aotvorenejší vo svojich svetonázoroch a menej naklonení k vyhláseniam typu: “TakNemci sú takí a takí a Španieli takí a Angličania? O tých ani nehovorme, lebooni sú už úplne mimo.” Každý, kto aspon na chvíľku vystrčil päty z domu pocítilna vlastnej koži nutnosť naučit sa jednak cudzí jazyk a komunikáciu v ňom, akoaj nutnosť pochopiť, že tá naša kultúra a mentalita nie je za každú cenu tásprávna, je len iná.
