Pristupujem k číselníku a ďalších 15 minút sa snažím vyhraťnad tou pekelnou štvormiestnou kombináciou. Nakoniec mi neostáva iné, akohanebne priznať, že kód som načisto zabudol a nedostali by ho zo mňa aniv hypnóze. Začnem uvažovať logicky (teda pokúšam sa o to). Musí tubyť predsa nejaký spôsob, ako sa do trezoru dostanú zamestnanci v pdobnýchprípadoch. Určite nie som prvý génius, ktorý zabudol kód. Po chvíľke analýzypovrchu trezora nachádzam USB port a podozrivý štítok, priskrutkovanýdvoma imbusovými skrutkami... tam tuším niečo zujímavé. Ale všetko jemi nanič, pretože tu nemám ani USB, ani imbusák číslo 6. Z dostupného materiálu pripadá do úvahy jedine natretie trezora opaľovacím krémom vysokého faktora... Opäť sa snažím logickypremýšľať a dostávam prvý konštruktívny nápad. Recepcia! (V tomtomomente sa začína tá zaujímavejšia časť príbehu).
Už som si zvykol, že s nejakou vycifrovanouangličtinou tu človek veľmi nepochodí, a tak im systémom Ja byť Tarzana startiť svoju Jane, vysvetľujem situáciu... "Ok, wi wil send inžiníír.Vejt ten minits." Uff. Som ani nemyslel, že to bude také ľahké. Ako fajn... Po60 minútach zvoní na izbe chalanisko z ruum servis. Po anglicky vie lepšieako väčšina personálu, to jest pozná asi 25 anglických slovíčok (pričom THANKYOU rátam za dve). Ale evidentne je oboznámený so situáciou, pretože pristupujek trezoru a pýta sa: „wot nambr?“ Ja chvíľurozmýšľam, či si rozumieme, no pre istotu odpoviem (ruky, nohy), že to by somaj ja rád vedel. A on na to, že potrebuje to číslo. A ja, že som hozabudol... No a takto priateľsky debatujeme ďalších pár minút, pričom si každý strážime svoje pozície a nikto nechce ustúpiť od svojho pohľaduna vec. Ale pretože nie som v debatách nováčik a tú hodinu čakaniasom využil na posiľňujúci spánok, nakoniec ho prevaľcujem nepriestrelnýmiargumentami typu: ruka, noha, ruka, ruka, obočie. A tak môj nový kamošprechádza na ďalší krok (asi podľa nejakých interných smerníc): nesmelopristúpi k trezoru. A začína: 0000... eeeee. 1234... eeeee. 8888...eeeee. 2222...eeeee. Po štvrtej kombinácií spýtavo pozrie na mňa, či som sináhodou nespomenul... Nespomenul. Po desiatej kombinácií sa trezor na 10 minútzablokuje (to už som zistil pri mojich pokusoch), ale to môjho priateľa napodivpríliš nerozhodí a seká tam tie kombinácie ďalej... Chudák, je už celkomspotený, keď rezignovane oznámi: "I kóól ingžiníír. Sory. Ten minic. Sory."
Po ďalšej hodinke sú tu. Veľký a malý – akoz rozprávky. Na inžiníírovi visia vyblednuté montérky a v rukedrží šrobovák veľkosti samurajského meča (presne taký, s akým sme kedysirozšrobovávali tie hnusné staré okná, keď bolo treba vyhnať kolónie pavúkovspomedzi skiel. Ale to som trochu dobočil...). Tento je evidentne oveľašikovnejší, pretože už sa ma vôbec nič nepýta, ale rovno začne skúšaťkombinácie. Výsledok je samozrejme ten istý. Pravdepodobnosť funguje spoľahlivo i tam (aj keď sa v podstate čudujem...). A tak, podobne ako ja, začnes obhliadkou trezora. Chalanisko z ruum servisu celý čas bojazlivoasistuje. Pri objavení USB portu nastáva medzi nimi vzrušená debata a jazačínam veriť, že konečne našli, čo hľadali. A tu inžiníír vytasí tenobrovský šrobovák, a rubne ho do toho úbohého USB-čka, kde s nímmierne heglá... To, že som vtedy nevybuchol od smiechu, si vysvetľujem ibašokom, ktorý som utŕžil pri pohľade na nový revolučný pokus o dátovýprenos. My si tu kupujeme drahé USB kľúče a pritom úplne stačí poriadnyšrobovák. No takže... Keď moji noví kamoši zistili, že „tudy cesta nevede“,upriamili svoju pozornosť na spomínaný štítok s dvoma skrutkami. Chlapíksprávne zhodnotil, že prstom ich nevyšrobuje, a tak vybral ....a terazpozor, prekvapko.... skutočný imbusový kľúč. Naozaj dobre zhodnotil situáciua nevybral vŕtačku ani záchodovú kefu, ale starý dobrý imbusák. Akurát tobola veľkosť minimálne o polovicu väčšia, ako bolo treba. To mu alesamozrejme nebránilo, aby tam ten kľúčik neskúsil (podotýkam, že podnajrôznejšími exotickými uhlami) nasadiť. Keď ho táto zaujímavá logická hra prestavilabaviť, začal vyberať, opäť správne, menší kľúčik. Ten mal v takommonterkovom vrecku na rukáve. A tu už žiadne opisy nestačia... Vreckohlboké a úzke, ruka veľká a ľavá... A predstavte si ho, ako sapri tom snaží stále vyzerať seriózne, aby si neurobil hanbu pred mladšímkolegom. Najhoršie som bol na tom ja – viete si predstaviť. Nakoniec mazachránili a odišli s mnohými sory a s prísľubom ďalšiehodobrodruha, ktorý mi má prísť otvoriť trezor. Ten prišiel zanedlhoa otvoril mi trezor špeciálnym kľúčom, ktorý bol pod tým tajomným štítkom,pričom som musel iba podpísať niečo v zmysle, že som debil, čo si neviezapamatať štvormiestne číslo...
Bonus na záver – Tip na poldenný programv hoteli Sunrise paradise v Hurgade: Zavolajte kamarátov, rodinu atď.,nachystajte si chladené pivo, nejaké ovocie, pár stoličiek, vytočte recepciu a povedzteniečo v zmysle: "Ja byť Tarzan a zabudla kód moja jaskyňa. Poslať Džejn...Tenk jú." Ostatné príde samo...
