Mamka neverila ani slovo, keď sme oznámili, že v Rakúsku máme zajednaný malý čln (No... máme zajednaný. Tato mal peniaze,ja entuziazmus). U nás sú srandičky vcelku bežné, takže sme sa jej vôbec nečudovali. Poviem pravdu, keď tatino ohlásil, že kupuje 40-ročného vetroňa,uverila rýchlejšie... Ale i v tomto prípade k nej bola realita naozaj neúprosná...
Čln čakal za garážou na svoju príležitosť viac ako pol roka.Pred letom mu tatino venoval tri mesiace tvrdej práce a na konci ozdravnej kúry vyzeral skvele. Komplet nový interiér, generálka motora... Chodili sme sa naň pozerať, ako na svätý obrázok. Až sme jedného pekného dňa zapojili vozík za auto a vyrazili. Do Chorvátska! Nového člena vzali na milosť už aj naše ženy a spolu sme sa vytešovali myšlienkami na modré vlny Adriatiku...
Náš vzácny náklad sme bezpečne dopravili a po oddychu sme sa rozhodli, že ho slávnostne spustíme na vodu. Bol príjemný stredomorský večer...
Vo vzduchu bolo cítiť nervozitu i očakávania. Moja rodička a moja, vtedy ešte snúbenica stáli na brehu a pozorovali, ako dávame čln opatrne na vodu. Vďaka tomu, všetko prebehlo hladko:-) Teraz už bolo treba iba dopraviť čln na kotvisko. To bolo asi 3 km južne po pobreží. Boloj asné, že táto prvá panenská jazda bude patriť tatovi. Doteraz pamätám, ako mizne za ostrovčekom oproti zapadajúcemu slnku. My, ostatní členovia posádky, sme zatiaľ sadli do auta, zaviezli vozíka šli „ich“ čakať do kotviska. Nuž a tam to začalo...
Sediac na brehu, sledovali sme horizont a čakali nášho živiteľa. 5 minút. 10 minút. Pol hodinu. Hodinu... Niekde medzi pol hodinou a hodinou začali byť nervózne ženy. Ja som zachovával ľadový kľud. Určite to bude iba nejaká hlúposť. Netrvalo dlho a i mňa prepadli pochybnosti (na ľadový kľud bolo priteplo). Snáď i pre to, že z lode sme pred prvou jazdou vybrali kotvu,záchranné vesty a iný nepotrebný materiál... Ako vravím. Skúsená posádka.
Pomaly sa stmievalo.
Nedalo sa obsedieť, a tak sme rozbehli súkromnú pátraciu akciu. Autom sme sa vrátili na miesto vyplávania. Všetky teórie sa viac menej zhodovali v tom, že tato tam bude. Nebol. Miesto neho prišla tma. Začali sme kombinovať. Poučení detektívkami sme sa svorne snažili vcítiť do kože zločinca. Pardon. Stratenca. Ja som už mal v hlave vytvorené teórie a kombinácie, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Kasparovský. Rátalo sa v nich od mikrospánku za kormidlom až po útok zmutovanej chobotnice veľkosti amerických štátnych rezerv. Kým ja som sa snažil racionálne uvažovať,ženy zvolili oveľa aktívnejší prístup. Išli na mólo a kričali do tmy. Napriek všetkým predpokladom sa nikto neozval... V tomto momente sme pochopili, že kým sa tu bavkáme, kapitán už isto netrpezlivo čaká na kotvisku. A tak sme sa vrátili.
Kapitána nebolo.
Situácia začala vyzerať vážne. Tato bol nevedno kde už asi 2a pol hodiny. Bolo desať hodín večer a úplná tma. Ešte chvíľu sme sa snažili zmiasť evolúciu a hľadiac do čiernoty nad morom dovidieť viac, ako200 m. Byť tam ešte desať minút, mám vyvinuté nočné videnie.
No ak sme nechceli nocovať na pláži, museli sme sa vrátiť do apartmánu. A tak sme urobili.
Tam sme si sadli na múrik a modlili sa, aby nám živiteľa more vypľulo celého. Po desiatich minútach sa z tieňa vynoril mokrý prízrak. Bolo na ňom badať značné vyčerpanie, ale bol to nepopierateľne on. Tato!
A rozprával.
Plavil sa takto, plavil. Lodička brázdila vodu a on si spokojne kapitánoval. Poznáte to. Azúrové more, dramatická podvečerná obloha...Nálada naskutku povznášajúca. A tak sa stalo, že v tomto romantickom rozpoložení tela i duše si kapitán nevšimol bójku značiacu plytčinu. Nebolo pomoci. Škrípanie a rachot. Vrtuľa zachytila dno... Túto časť priveľmi neopisoval, ale nemyslím, že vtedy rozprával ódy o zákutiach morských panien a krásach Jadranu. Pardon. Krásach morských panien a zákutiach Jadranu... Prirodzene.
Každopádne motoru už pomoci nebolo. Ale dopraviť lodičku na kotvisko sa muselo. A pretože konské sily akosi neboli k dispozícií,musel nastúpiť morský koník. Ešte, že nebol ďaleko od brehu. Zobral lodičku do vleku a hajde ju ťahať za lano. Takto si tatko (alebo tatko si takto) zotri kilometre veselo vykračoval, tešil sa z prvého dňa dovolenky a viedol si lodičku na povrázku za sebou. Chvíľami vody po pás, chvíľami po bradu... Na nohách rozčaptané penové šľapky. Trvalo mu to slabé dve a pol hodinky. Ale čože je to pre námorníka?
Keď lodičku doviedol, uviazal ju špeciálnym uzlom „polomŕtvynámorník v tme“ a vybral sa domov.
A tu sa naše rozprávanie opäť spája.
Po jeho príchode sme samozrejme chceli vedieť, ako prežíval celú túto udalosť. V intímnom rozhovore nám prezradil, že celý čas sa najväčšmi bál o nás. Veru tak. O nás! Bál sa totižto, že po ňom vyhlásime pátranie a on to bude musieť celé zaplatiť...
A toto, milí priaznivci vody, bol naskutku pravdivý príbeh o tom, ako sa stal náš tato tým najskutočnejším VODITELOM BRODICEv celom Jadranskom mori a najhoršie čo sa mu pri tom stalo boli našťastie len rozmočené prsty.
(pozn. kapitán po chorvátsky = voditel brodice:-)
PS: lodička našťastie neostala nevyužitá. Po tejto udalostisme pravidelne chodili hádzať kamene do tých blbých čajok, lebo ju naozajstatočne obs... adili. Ďakujem za pozornosť.
