Ako prvý tatov technický počin si pamätám tuším tento: Predstavte si - schádzate do pivnice úzkymi schodmi. Prechádzate cez malé dvere. Polotmou kráčate ďalej (počuť iba bzučanie kotla). Opäť dvere a malú miestnosť ožiari žlté svetlo. Oslepení iba pomaly rozoznávate obrysy niečoho veľkého... Traktor...
Môj tato si staval traktor. Poviete si – nič zvláštne. No hej. Ale on to robil v pivnici! Keď ho dokončil, jednoducho ho rozobral, po kúskoch vyniesol na svetlo božie a vonku opäť poskladal znova. A na to si náhodou tiež pamätám. Na prvú skúšobnú jazdu. Mal som nejakých desať a určite chápete, že som chcel ísť tiež. Ale mašina mala iba jednu sedačku. A tak ma tato umiestnil, ako sa dalo. Stál som v podrepe na ráme medzi zadnými kolesami, rukami som sa držal sedačky predo mnou a asi 50 cm od nosa som mal hnaciu reťaz. A samozrejme vietor vo vlasoch. Keď sme fičali krížom cez pole, lietal som tam ako pandrlák. No nádhera... V hore som mamine nazbieral fialky a išli sme domov...
Čo bolo ďalej? Autá. Každé jedno bolo kúpené ako pokazené, nabúrané alebo inak nepoužiteľné (na iné peňazí nebolo). A následne doma kompletne opravené. Mali sme všetko. Škodu, Trabanta, Warburga, Moskviča, 1203-ku... a potom aj novšie. Pamätám si, že raz k nám prišiel nejaký polomafián z Dubnice. Vraj sa o tatinovi dozvedel, že je šikovný. Jeho päťkový bavorák sa mu varil už po pár kilometroch. Vyhodil chudák ťažké tisíce na všetky možné servisy, opravárov, značkových aj dedinských a nič...
Za 3 hodiny sme sa išli popreháňať na tom päťlitri po okolí. Šľapal ako hodinky. No kto by nebol hrdý? A takých prípadov bolo...
Ale to boli všetko iba prípravy. Lebo tatu odjakživa tiahlo k vyšším métam. Dokonca k tým najvyšším. Nebesá, nastupovať!
Ak nerátam balzové modely z detstva, prvé skutočné plány patrili ultraľahkému lietadlu (Michelovo krídlo pre tých, čo sa vyznajú). No táto alternatíva bola zavrhnutá (kompletný plán z USA stále čaká niekde v skrini). V garáži zavial nový vietor a tato sa „obul“ do ultraľahkých vrtuľníkov. V užšom výbere boli vrtuľník na raketový pohon... Keby neboli rotory také drahé, som si istý, že máme doma o jeden fakt veľký ventilátor naviac. Ale rotory drahé boli, takže pozornosť sa opäť presunula k tradičnejším riešeniam. Čo vám budem rozprávať. Výsledkom je jeden vetroň zavesenýv garáži (zatiaľ neletuschopný), jedno ultraľahké lietadlo vlastnej výroby hotové asi na 60 %a jeden starý nemecký vetroň prerobený na starý nemecký vetroň s motorom. Každopádne takmer každý, kto vkročí do našej garáže padne na zadok. V prvom rade kvôli neporiadku (tvorivému neporiadku!) a v druhom, kvôli tatovej avionickej zbierke :-)
V záujme úplného vykreslenia môjho živiteľa nemôžem zabudnúť na ďalší živel, ktorý ho uchvátil. Nie. Nestal sa na staršie kolená požiarnikom. Odpoveďou je voda. Lode, lodičky, člny, plachetnice či staré hrdzavé bárky. No a to je tak. Keď ho čosi chytí, tak ide do rakúska a kúpi si starý lacný čln s motorom, ktorý nikto nevie opraviť. Za dva mesiace ho dá kompletne do poriadku a zrekonštruuje. A potom v Chorvátsku na úplne prvej plavbe takmer stroskotá... ale počkať. To už je iná rozprávka.
Viete. Ja mužov rozdeľujem na tých čo sny nemajú a tých čo majú. A potom na odvážnych bláznov, ktorí dokážu ísť za svojím snom i napriek všetkým nepriazňam osudu. Môj tato bude pre mňa vždy v tej poslednej – elitnej kategórií.
Ako som povedal. V inom čase a na inom mieste by bol vynálezcom, priekopníkom, vizionárom. No ja som tak trošku rád, že nebol. Lebo takto bol a je mojím tatom.
Letu zdar!
PS: Inak skutočne neviem o prípade, kedy tatino neopravil neopraviteľné, či nevymyslel niečo nerealizovateľné. Aha. Vlastne viem. Kedykoľvek bolo treba urobiť niečo doma :-) Ale poznáte to. Kováčova kobyla chodí bosá.
