Prvé Lego som dostal, keď som ešte nemal ani poňatie, prečo tie úžastné sladkosti (pamätáte? Dikmans,Chuppa Chups, Wrigley´s), ktoré sú v reklamách na ORF 1, nie sú aju nás v obchodoch...
Ja som si musel ísť kúpiťPedro. „Daj pozor, Maťko! Keď ho budeš vypľúvať, nerozbi niekomu hlavu!!“
V týchromantických časoch mi dedko doniesol prvé LEGO. Zo západu. Bol to malý robotík.S panáčikom a GENIÁLNOU, nádherne modrou, priesvitnou kupolou. To bol celkom inývesmír, ako farebné sklíčka z pivových fliaš, čo sme zbieralia pozerali cez ne do Slnka. Ráno, keď som mal ísť do škôlky, preč od mojejdrahocennosti, som to skoro psychicky nezvládol. Bolo to ťažké a dlhéodlúčenie. No vydržal som.
A vtedy som sa zaľúbil.Naveky.
Dedko na západ chodil aj ďalej,neskôr i ujo a moje legové impérium sa pomaličky zveľaďovalo. Každá novákocka presne zapadla do môjho legového srdca.
Model podľa plániku bolpostavený vždy iba raz. Potom to boli autá, rakety, pištole, domčeky pre bábiky (to pre sestru!), autodrómy, radary, veže, detektory...
Pamätám sa, ako som razv zápale hry, prehltol malú kocku-dvojku... slzy na krajíčku „Maminá? Čoby sa stalo, keby náhodou niekto prehltol malý kúsok z LEGA? Mama maupokojila.... kocku sme už nehľadali.
A čo to bolopresnívaných hodín nad nemeckými legovými katalógmi. Dokázal som sa s nimitešiť hodiny. Niektoré modely z obrázkov by som poskladal snáď aj bezplánikov. Najmä jeden velikánsky, super medziplanetárny lunochod. Najväčšímodel z katalógu.
No a zrazu boli u nás ajChuppa Chups lízatká, aj Wrigley´s žuvačky. A Lego! Nehorázne drahé.
Raz som ho v obchodeuvidel. Môj vysnívaný lunochod. Stál 2500 Sk. Bol som práve po prvomsvätom prijímaní - mal som nejaké úspory. Najviac v živote. Viete, čonasledovalo....
Keď som si ho odnášal,bol som ten najšťastnejší chalan na svete. Obrovská krabica. Celú cestu domovsom si ju zbožne držal a obracal. Odhadoval, koľko tej kockovej nádhery jednu...
A opäť. Otlačenékolená a dlhé hodiny bez jedla, vo svojom legovom kráľovstve.
Raz na Vianoce to prišlo.Nič som netušil. Prvé veľké technické LEGO. Od tatu. S motorčekom!!!!!
Začala sa nová éra. Éraelektrifikácie. Už to neboli iba farebné vesmírne lietače, ale ozajstné vrtuľníky, vŕtačky, autá, traktory a šijacestroje s ktorými som potom po dome naháňal svoju mladšiu sestričku...
Keď som chcel, postavilsom si hocičo na svete. A ja som chcel!!
Ale život šiel rýchlo ako nikdy. A LEGO ostávalo stále častejšie pod posteľou. Až tamostalo.
Kýmsa nenarodil môj bratranec Jurko. Kruh sa uzavrel.
Tu by sa mohlo mojerozprávanie skončiť. Ale neskončí. Mám lepší koniec. Moje obchádzanie legovýchregálov v obchodoch bolo už také srdcervúce, že na Vianoce som dostal odmojej dievky povedome hrkajúcu krabicu. Malé technické LEGO... Zrazu som bol opäť ten istý malý chlapec. S bázňou som ho otvoril... Keď som ho skladal, bolo to skoro ako obrad.
A vďaka nej som si včera vovýpredaji kúpil i jedno veľké, technické... A už ho nikdy nemienim nechaťpod posteľou. Nech si o mne myslí kto chce, čo chce.
Lebo ja mám stroj času.
Od prvej legovej krabicev detských rukách, sa zmenilo všeličo.
Ale chlapec a jeho láskaostali.
