Dnešná sobota pre mňa začala normálne, tak ako každá iná sobota. Po tom,ako som sa o dvanástej zobudil a dal som si niečo pod zub (ale nie veľa,aby zostalo miesto aj na obed) som si sadol (alebo skôr ľahol) pred televízor,kde práve išla hitparáda. Užíval som si posledné chvíle, keď som ešte nemuselnič robiť, alebo sa aspoň tak tváriť. Bolo nejakých 20 minút po dvanástejhodine.
Usúdil som, že asi bude správne ísť sa naobedovať. Naša sobota ješpecifická tým, že sa pri obedňajšom stole väčšinou stretneme celá rodina.A tým pádom nastávajú problémy....
Naši rodičia už majú za sebou prácu a keďže my deti sme celédopoludnie spali, nastávajú „prednášky“ o tom, ako by sme radšej mohliskôr vstať a ísť trochu pomôcť. Majú pravdu.... Ale komu sa chcev sobotu ráno vstávať?
Nastáva prerozdelenie práce. Mne, ako chlapcovi určuje prácu otec. Mamapotom rozdelí prácu medzi mňa a sestru. V tomto okamžiku začínanervozita stúpať. Už ako keby automaticky nastanú výčitky typu: „A prečo jatoto“, „nemôže to urobiť on?“. Väčšinou sa nedám a buď sestru nejakopodpichnem, alebo jej navrhnem, aby sme si úlohy vymenili. V tomto momentenastane na chvíľu ticho....
Poberieme sa preč z kuchyne (v jedálni jedávame iba na Vianoce...). Jasi umyjem zuby – neumyl som si ich hneď, lebo aj tak by som si ich zašpinilraňajkami a vzápätí obedom.... Pozerám na sestru. Rýchlo ide pritelevízor, aby stihla dopozerať koniec hitparády a ironicky sa potešiťtomu, že zase vyhral Tokio Hotel.
No nič. Priľahnem si...J. Po nejakej polhodine otec poznamená, žeuž by sme mohli ísť(to znamená, že ešte nejakých desať minút môžem v kľudeležať).
Sme vonku. Dnes sme nosili také čudné železné veci za dom. Naše tuje pritom prišli o zopár konárikov. Voliéra nášho psa má poškodené ríny...Nevadí. Provizórne ich zatlčiem späť. Otec vraví, aby som sa chopil fúrika, žeideme po nejakých pár kameňov. Zaniesli sme ich, položili na to pravé miesto a s vervousom sa mohol pustiť do kosenia. Už to nie je ako po minulé roky. Tento rok užmáme kosačku s náhonom na predné kolesá, takže proti koseniu užneprotestujem.... J.
Prichádzam dnu. Pozriem sa na sestru, ktorá sa pozerá na mamu, ako vysáva.Nedá mi to. Podpichol som ju. Spravil som, čo som nemal. Môj počin podmienil,ako sa hovorí „prasknutie nervov“ u mojej, ináč kľudnej mamy. Po tejtochvíli mi bolá pridaná ďalšia práca, vyhnutná aj nevyhnutná. Neprotestoval som.Už som sa naučil, v ktorých chvílach treba nechať zobák zavretý. Práca sa spravila, program, ktorý som mal sa zrušil. Neostávalo mi ničiné, ako sadnúť si pred televízor – učiť sa predsa nebudem, na to je nedeľa.Asi po hodine som sa premiestnil pred počítač a rozmýšľal som, čo spravím.Rozhodol som sa, že napíšem na blog.........
