Je to nášautobus... Prostriedok, pomocou ktorého sa ráno dopravujeme do školya popoludní naspäť domov.
A poviemvám, nie je to také ľahké, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Sem-tam sa stane,že sa nášmu veteránovi niečo prihodí. Niekedy ráno nenaštartuje, inokedy mu to„zdochne“ v strede trasy...
Pamätám si, žeraz nám to „zdochlo“ asi tri kilometre od cieľa našej jazdy. Mysleli sme si, žeMaroš (náš autobusár) znova naštartuje a my sa v kľude dostavíme donašich príbytkov. Ako sa neskôr ukázalo, zdanie môže klamať... Nepomohol anifrancúzsky kľúč.... Nič to, veď taký kúsok predsa zvládneme aj po vlastných.Nevadí, že sme si zaplatili za celú cestu, nie len za polovicu.
Ale toto neboloposlednýkrát, čo nás táto „kára“ nechala v štychu. Svoju slabšiu chvíľkusi vybrala v jedno usnežené, mrazivé ráno. Neprišla po piatich, desiatichba ani po dvadsiatich minútach.
V civilizovanomsvete by človek čakal, že „tí zhora“ čoskoro pošlú za našu „kraksňu“ náhradnýspoj. Nič také sa však neudialo. A tak sme sa tlačili v autobuse,ktorý bol už aj pred naším nástupom dosť plný.
O bezpečnostiv samotnom „dopravnom“ prostriedku ani nehovoriac. Každú chvíľu na vásniečo kvapká, niečo fučí. Pocit spokojnosti s jazdou neumocňujú anilepkavé tyče na pridržiavanie sa. Zadné dvere sa nedajú otvoriť, vysí na nichiba papier s nápisom „PORUCHA DVERÍ“. Pod dverami na schodoch si mládežzriadila odpadkový kôš...
Môžeme iba tichozávidieť spolužiakom z ostatných obcí, ktorí sa do školy dopravujú nanových, čistých, bezpečných autobusoch.
Na nás nevystalo.Domov sa predsa môžeme dostať aj na iných autobusoch, ktoré prechádzajú ceznašu obec...
Máme dve možnosti. Buď si počkáme resp. privstaneme na iný autobus,alebo budeme riskovať telesné i duševné zdravie v tom našom...
