Podišiel som k nemu a snažil som sa mu pomôcť nanohy. Bolo to jasné – bol opitý. Po tom, ako sa s námahou postavil na nohy,spadol. V tom momente mi nenapadlo nič iné, ako zavolať 155-ku.
Operátor sa ma spýtal, či je vo vedomí a či nemá nejakévonkajšie poranenie. Po tom, ako som mu vysvetlil, že je iba opitý, mi operátorslušne vysvetlil, že záchranka je tu pre záchranu životov a nie pre zvážanieopitých ľudí. Odporučil mi, aby som sa obrátil na 158-ku.
Po objasnení situácie policajnému operátorovi mi bolooznámené, že ku mne bude poslaná hliadka. Počas môjho telefonátu sa opitý mužsám zdvihol zo zeme a opierajúc sa o svoj bicykel sa snažil odkráčaťpreč.
Snažil som sa ho zastaviť. Slušne som mu vysvetlil, aby sanesnažil ísť preč, pretože by sa mu iba niečo mohlo stať. Argumentoval som ajskorým príchodom pomoci. Zdalo sa, že moju snahu pochopil a že spolu vpokoji počkáme na policajnú hliadku.
Ako plynul čas, tak mu začala dochádzať trpezlivosť.Rozhodol sa, že sa pôjde „vyšťať“. Znova som musel argumentovať blížiacim sapríchodom pomoci. Zdalo sa, že znova pochopil.
Hliadka neprichádzala, opitý muž nabral sily a rozhodolsa, že odkráča domov, do susednej obce vzdialenej dva kilometre. Pri mojejsnahe zastaviť ho som sa dočkal pomenovania „udavač“.
Opitý muž sa pomaly tackal a ja som ho bezradnenasledoval. Moja mama, ktorá stála pred naším domom mi odporučila, aby som zavolalnaspäť na políciu a povedal, že už nie je za potreby posielať hliadku.
Ešte chvíľu som opilca nasledoval. Konečne sa mohol „vyšťať“,pričom si omočil svoju nohu, bicykel a chodník. Upozornil som ho, aby užrovno išiel domov a nikde sa zbytočne nezastavoval.
Spravil som dobre? Nemal som radšej počkať pokiaľ vytriezviea sám sa postaví na nohy?
