Na všetko sa treba dôkladne pripraviť. Aj na hody. Príprava sa skladá najmä z vybrania vhodného oblečenia. Všetko musí byť perfektné. Veď predsa ideme sláviť patróna miestneho kostola a nie sa predvádzať, čo nové sme si kúpili alebo ako nás kaderníčka učesala.
Takže pekne oblečený (v pásikovom svetri) som sa vybral do auta. Mama si však všimla, čo som mal oblečené pod ním: "najstaršie tričko, aké mám". Dostal som prísny zákaz akéhokoľvek rozopínania svetra, a to ani v prípade nutnosti... Ale aj keby som si ho rozopol, tak si to určite nikto nevšimne... Predsa sa budú venovať bohuslužbe...
Prišli sme na miesto činu. Nezabudli sme odparkovať mimo dosahu zvedavých očí, veď predsa auto nebolo pekne umyté, tak ako sa na hody patrí. Omša sa konala pri kostole, keďže do kostola by celý dav nevošiel. Omšu slúžil náš pán farár. Na organ hral organista, trubadúri hrali na trúbach, spevokol bol na svojich flekoch.
Kázeň sa dnes vliekla neobyčajne pomaly. Kňaz, ktorý ju prednášal (mimochodom rodák) v každej vete použil minimálne tri synonmá, za každým nastala dramatická prestávka. Homília bola plná naučených fráz, kazateľ sa nevyhol klišé :( . Toto sa očividne nepáčilo jednému farníkovi, ktorý poznamenal: "Nejako dlho už reční...". Vzápätí, po jeho výroku sa otočilo zopár zvedavých hláv, samozrejme aj s tou mojou :). Čím dlhšia bola kázeň, tým viac sa zvyšovala intenzita hluku medzi zúčastnenými. Ku koncu kázne som si pripadal ako na tržnici...
Omša sa po dlhých 83 minútach skončila....
Ale tým sa hodové slávnosti ani zďaleka neskončili. Popoludní na občanov čakala Jadranka so svojím energickým vystúpením na amfíku, dokonca aj miestni futbalisti chceli ukázať, čo v nich je. Týchto udalostí, som som sa bohužiaľ nemohol zúčastniť. Jadranka ževraj nešla na plejbek, aj kábel na mikrofón mala... A na futbale ani bitka nebola...
Hodové slávnosti sú to, na čo je každá obec hrdá. Ale nemalo by to byť viac o tej pravej podstate?
