Ľudská pamäť je krátka a nespoľahlivá. Nezaznamenáva všetko, sústredí sa len na to, čo je pre jej nositeľa dôležité a prijímané údaje triedi a filtruje. Človek si prirodzene nemôže pamätať všetko. Tak sa stane, že mnohé sa zabudne, stratí vo víre dejín. A práve to je príležitosť pre historika, ktorý pátra, skúma historické pramene, analyzuje a kombinuje. S cieľom osvetliť to, na čo sme už všetci zabudli, čo si už nepamätáme…
Rúškom tajomstva bol doteraz opradený i nenápadný malý hrobček učupený medzi tismi na budmerickom cintoríne. Viac ako storočie jestvujúci a predsa skrytý pred očami okoloidúcich. Až iniciatíva p. Molnára a následne i zamestnancov budmerického kaštieľa bola impulzom k zisteniu totožnosti pochovaného: totiž po základnom očistení kríža sa objavil zreteľný text: „Tu odpočíva erdődsky gróf Elemír Pálfi nar. 24. júna 1892 zom. 25. júna 1892.“ Malý kamenný pomníček v tvare kríža s nápisom a šikmo umiestnenou doskou pôvodne s ďalším textom (pravdepodobne veršovaným), dnes ale už nečitateľným, vyrastajúci z červenej skaly, stojaci vľavo nad cintorínskou kaplnkou, poniže centrálneho cintorínskeho kríža.
Náhrobok
Zaujímavá je poloha hrobu: v čase pohrebu to bol isto jediný hrob v strede voľnej plochy briežka tejto časti cintorína, vzdušnou čiarou priamo oproti budmerickému kaštieľu. Symbolické miesto odpočinku pre mladšieho syna grófa Jána Pálfiho (1857 – 1934) a jeho manželky Alžbety Schlippenbachovej (1872 – 1938), ktorý žil iba jeden deň: rodičia mali svoje mŕtve dieťa priamo na dohľad zo svojho sídla.
Celkový pohľad na hrob Elemíra Pálfiho
Celkový pohľad na hrob Elemíra Pálfiho
Meno Elemíra Pálfiho nezaznamenala žiadna genealógia pálfiovského rodu – veď načo aj, ničím výnimočným sa nepreslávil, nijako sa nevyznamenal. Bola to v minulosti bežná prax: nieže by rodičia zapreli svoje dieťa, bolo ale zbytočné v časoch pomerne vysokej detskej úmrtnosti zaznamenávať do rodinných dejín v útlom veku zomrelých potomkov. Nebyť dodnes dochovaného hrobu na budmerickom cintoríne, zostal by Elemír Pálfi naďalej neznámy. Sme radi, že sa takto po viac ako 115 rokoch vracia do pamäte kraja a tým symbolicky i k svojim príbuzným ako ich dávno stratený syn.
Autori:
Mgr. Daniel Hupko, kurátor, Slovenské národné múzeum-Múzeum Červený Kameň
Mgr. Ivana Janáčková, kurátorka, Slovenské národné múzeum-Múzeum Červený Kameň
