Som obyčajný obyvatel neobyčajného kraja, narodený v jednej z dolín Malých Karpát. Narodil som sav častovskej doline pod hradom Červený Kameň v požehnanom roku Pána 1952.Hrad Červený Kameň, okolité obce, lesy a polia bývalého červenokamenského panstva ma svojou krásou očarili. Na každom kroku sa môžeme dotýkať bohatej histórie tohoto kraja. Som veľmi rád, že práve mne sa podarilo prísť na svet v tomto požehnanom kraji. Dlhé roky zbieram informácie a relikvie, ktoré približujú dávny i nedávny živoť mojich predkov. O výnimočnosti môjho rodného kraja, o jeho bohatej histórii i prítomnosti Vám budem písať na tomto blogu. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, ČASTÁ, POTOPA
Narodil sa v Častej a určite tam aj zloží svoje kosti. Tak isto to bude aj so mnou. Už som si za tým účelom prenajal hrobové miesto, aj keď si moja žena, hneď ako som jej to oznámil, poklopkala na čelo.
Dvom mladým historikom z Červeného Kameňa, známeho hradu, ležiaceho v Častej, v lesoch Malých Karpát, sa podaril zaujímavý, ak nie unikátny objav. Našli totiž hrob grófa Pálffyho, ktorý nebol zanesený v žiadnom ich rodokmeni. Sú členmi našej skupiny, ktorá sa snaží zhromažďovať informácie o histórii červenokamenského panstva. Tu je ich článok:
Veci v dnešnej dobe naozaj samozrejmé a bežné boli v čase svojho vzniku, ako každá novota, raritou. Každý vynález úspešne uvedený do praxe zmenil ľuďom život. Niekedy smerom k lepšiemu, no aj k horšiemu. Niekedy tak i onak.
Ešte za mojej mladosti som o nej počul. Prvý krát som ju však na vlastné oči videl až na prelome tisícročí. Je to majestátna kniha, ktorej stránky sú z hrubého papiera a písmo na nich je úhľadné. Hlavný je však jej obsah. Nádherným archaickým spôsobom sú opisované udalosti, ktoré sa v obci odohrali. Od začiatku dvadsiateho storočia.
Keď sme s Ľudkou, mojou ženou v roku 1996 začínali s našou prácou, boli sme nútení rozhodnúť sa, kde ju budeme vykonávať. V našom dome v Častej to nebolo mysliteľné, lebo svojou architektúrou nevyhovoval. Tak, ako to na dedine býva, mali sme obrovskú kuchyňu, ktorá bola aj jedálňou a vlastne aj obývačkou. Tam sme všetci trávili skoro celé dni. Ostatné izby boli priechodné, teda bolo to ako na stanici. Nedalo by sa tam krízovať s deťmi, ktoré majú bolesti a je im veľmi zle fyzicky aj psychicky. Navzájom by sme sa rušili.
