Mala som trochu strach, pretože cestujúci na týchto letoch boli podľa rozprávania kolegov ešte špecifickejší ako by sa mohlo zdať. Nemali príliš veľkú úctu k ženám, respektíve žiadnu.
„Väčšinou ak ťa neposlúchne s pripútaním na prvý krát, bude si ťa už len doberať a aj tak neurobí čo treba. Bude ťa presviedčať že je pripútaný aj keď nebude, bude žiadať aby si ho pripútala ty." Strašili nás.
Pred príchodom na firmu som bola celkom vystresovaná, ale stres sa rýchlo zmenil na pohodičku keď sme zistili že let tam je zase prázdny... Pre mňa asi šťastie nováčika. Kpitán začal briefing „Ako iste viete, letíme 737mou. Prázdnym letom do Larnaky kde si vystriedame posádky a odtiaľ s cestujúcimi do Kuwajtu. A naspäť tak isto s medzipristátím v Larnake, prestriedaním posádky a pokračovním do Bratislavy. Počasie počas letu má byť dobré, takže neočakávam žiadne neštandardné situácie."
Let do Larnaky trval asi tri hodiny, počas ktorých náš kapitán stihol vymyslieť fantastickú vec.
„Keďže počas legov (ako sa nazývajú úseky letov) z Larnaky do Kuwajtu a naspäť do Larnaky by sme mali odpočívať, v Larnake vystúpime a dáme si odpočinok na hoteli." (Vtedy sa to ešte dalo..)
„To je super, dúfam že budeme mať hotel pri pláži."
„Jeeej, pozrieme si Larnaku."
„Pôjdeme na mňam mňam obed zajtra."
Nevedeli sme čo od radosti vymyslieť.
Samozrejme, v Larnake sme pristáli neskoro večer. Ledva sme sa stihli ubytovať na hoteli ktorý naozaj ležal iba cez cestu od pláže, už sme si dávali rýchlu večeru z posádkového jedla, ktoré sme si zobrali z lietadla. Následným programom bol relax v hotelovom bazéne. Bol to jeden z najkrajších bazénov aké som kedy videla. Bol priamo na streche hotela a presne nad našimi hlavami pristávali lietadlá. Romanitka. Niečo po polnoci sme sa rozišli na izby a tešili sa na celý zajtrajší deň na Cypre. Ráno sa nám nechcelo vstávať ale chceli sme sa výdatne naraňajkovať. Hneď potom sme totiž nasadili plavkovú módu a rozbehli sme sa na pláž. Doslova.
Chvíľu sme iba tak leňošili na lehátkach a šantili v príjemne teplej vode. „Decká, poďte na Flyfish!" začal vymýšľať kapitán pri pohľade na obrovský nafukovací čln priviazaný za motorovým člnom.
Netrvalo mu dlho nás prehovoriť. Kopilot s kolegyňou sa vytrepali do jednej meganafukovačky a kapitán s druhou kolegyňou a so mnou do druhej. Nikomu nevadilo že to bolo iba dvojmiestne.. Pozapínali sme si plávacie vesty a už aj sme sa rútili závratnou rýchlosťou za člnom.
„Ja sa neudržíííííííííím!"
„Mamma mia! Pomóóóóóóc, to na čo ste ma nahovorili?"
„Aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaau!"
„Padááááááááám!"
„Drž saaaaaaaa!"
Statočných desať minút sme plápolali na Flyfish-i a mali sme čo robiť aby sme sa udržali. My dve v polohe ležmo ešte ok, ale kapčo sediac obkročmo medzi nami a narážajúc do tých vĺn...Ešte dnes ma to bolí za neho.
Trošku nám tento zážitok vyhnal adrenalín a tak nás nenapadlo nič iné, len sa potom ísť voziť na vodné skútre. Celkom drahý špás. A už sme aj fujazdili čo to dalo. Sama som si netrúfla a tak som sa pripojila ku kopikovi.
„Ty si to tuším už niekedy šoféroval, čo?"stihla som sa opýtať než sme nabrali takú rýchlosť až som zabudla rozprávať.
„Jasnéééééééé."
„To je parááááda."
„Teraz ty, chyť si to a ideš."
„Uááááááááááááááááááááááááá."
„Teriiiiiii, keď budeš mať pri tom v takej rychlosti zavreté oči, tak sa vysype..........." Čľup.
Náramná sranda. Polotopiac som sa vo vode so skútrom priviazaným k ruke smiala až ma brucho bolelo.
Vyštverali sme sa naspät „do sedla", no tentokrát som to už nechala na profíka.
„Execuse me, can you please slow down? You are too fast and too far." (Prepáčte, môžete spomaliť? Ste príliš ďaleko a príliš rýchli.) ozvalo sa nám za chrbtom. To nás dobehol chalan ktorý nám skúter požičal a evidentne sa mu nepáčilo ako nám sa to páčilo.
Poriadne zmorení sme sa ešte na chvíľu zvalili na pláž a pozorovali ruskú posádku, ktorá evidentne nemala v pláne večerné kúpanie v mori a tak sa kúpali v tom čo kufre dali. Potom sme sa šli poprezliekať a vybrali sme sa na večeru. Nádherná terasa, pofukujúci vetrík, fantastická ryba. Úžasný večer ktorý vtedy spojil dvoch členov našej posádky, ktorý dodnes tvoria pár. S plnými bruchami sme sa museli vrátiť na hotel a pripraviť sa na let.
„Ahojte, vy ste to tuším vedeli." Opálených a spokojných nás privítala druhá unavená posádka.
„Čo sme vedeli?"
„Že ani naspäť do Bratislavy nebudú pasažieri."
„He he, to si snáď robíš srandu."
„No nerobím, všetci vystúpili tu a vy máte zase ferry flight."
Akurát keď sme doblbli a začali pojedať posádkové jedlá, začalo vychádzať slnko. Ako keby horel horizont. Čierny pás zeme spoza ktorého vykúkala tenučký pás oranžovej žiary. Ten osvetľoval tmavomodrú oblohu do bledšej. Trvalo presne tridsaťsedem minút pokým sa z noci sta deň. Minúty ktoré navždy zostanú zapísané v mojich spomienkach. Neopísateľné, ohromujúce, fascinujúce, čarovné minúty ktoré sa deň čo deň opakujú. A aj tak sú pre mňa zázrakom.
