Rýchle sme sa ponáhľali, aby sme na pol ceste smerom hore vliezli do lesa. Ešte som Ondra ubezpečoval, že je to úzka lesná cestička a tam nás husté konáre pred dažďom pekne ochránia. Mýlil som sa...
Mikina mi premokla až príliš ľahko a doslova sa na mňa prilepila, tenisky mi skĺzali z pedálov. Prehodil som na ťažší prevod a Ondro zaostal asi o 15 metrov. Pozrel som sa dozadu a zrazu som ho v členitom teréne stratil z dohľadu – bol som sám. Les očividne potemnel a zelená stmavla. V diaľke sa vznášal jemný opar. Už to ani nebol dážď ale lejak...
Dážď v lese znie inak ako v meste. Aj v ľudoprázdnej uličke dopĺňajú jeho monotónny každodenné ruchy mesta. Vytvárajú kulisu, v ktorej sa stráca. V lese ale zavládlo ticho, do ktorého rytmicky praskal len môj prasknutý pedál – ináč som počul iba svoj dych a bubnovanie nespočetných kvapiek v korunách stromov. Opäť ma raz zarazilo, aký hlasný dážď môže byť. Tak ako keď unavení slnkom zatvoríte na pláži oči a v nastupujúcom polospánku vás nakoniec sprevádza už iba majestátny šum mora.
Po úzkom chodníku sa proti mne valila voda a koleso sa stále viac a viac zabáralo do rozmočenej hliny. Tvár som mal úplne mokrú, na perách som cítil stekajúce dažďové kvapky pomiešané s potom. V jednom momente mi strekol kus blata do tváre.
Dážď má aj svoju charakteristickú, nezameniteľnú arómu rovnako ako niektoré ženy. Na rozdiel od mesta, kde sa okamžite začína odparovať zo špinavých asfaltových chodníkov, voní v lese hnijúcim lístím a tlejúcom drevom.
Celá tá atmosféra nečakaného, takmer letného dažďa v lese sa nedá popísať. Do nitky mokrý a predsa nie zmoknutý vnímať všetkými zmyslami takú nepríjemnú banalitu, akou vie byť dážď.
