„Symfónia štátu a Cirkvi je možná. Nech aj nebude na čele štátu cár, ale iný panovník, ale musí byť veriacim človekom, kresťanom.“Ale aj tak.„Ja si myslím, že politikom sa už treba zmieriť a pochopiť, že už nič úžitočné nedokážu a treba poprosiť otca celého Ruska, nášho najsvätejšieho patriarchu, aby on – patriarcha – sa postavil na čelo našej krajiny a vládol jej podľa pravoslávnych princípov, podľa Božieho zákona a aby sa všetci podriadili jeho vôli a pomáhali mu.“Samým vysokopostaveným cirkevným funkcionárom vystupujúcim v takom pláne sa stal metropolita Mefodij Nemcov. Na konferencii „Úloha pravoslávnej Cirkvi v tvorbe a vývoji Ruského štátu“ metropolita Mefodij diskutoval o tom, že ruské civilné spoločenstvo, na rozdiel od západného, sa musí zakladať nie na individualizme, ale na mravnej jednote. A to vyžaduje osobitnú úlohu Cirkvi.„RPC je súčasťou jedinej Kristovej Cirkvi, a má v ruskom štáte prvenstvo medzi inými vyznaniami. Musí mať osobitné právne postavenie, ktoré jej patrí ako najväčšej svätyni veľkého národa a ako veľkej historickej sile, ktorá vždy sprevádzala ruský štát.Štátne zákony týkajúce sa pravoslávnej cirkvi sa musia vydávať so súhlasom cirkevnej vrchnosti.Hlava štátu, ministri, musia byť pravoslávnymi.Vo všetkých prípadoch civilného života, kedy štát sa obracia k Cirkvi prednosť má pravoslávna Cirkev.Základné, stredné a vysoké školy, ktoré sú zakladané pravoslávnou Cirkvou, musia mať v štáte rovnaké postavenie ako civilné školy.“To je maximálne chcený program, ale on správne ukazuje ten smer, ktorým chcú ísť umiernený patriarcha Alexij II. a metropolita Kyrill.Predzvesťou k realizácii takého programu je spomenutie osobitnej úlohy pravoslávia v preambule zákona: „O slobode svedomia a o náboženských spoločenstvách“ z roku 1997. Tam bol uvedený, ako právna formulácia, špeciálny religionistický termín „tradičné náboženstvá“. Samotná preambula nemá právnu silu, preto od roku 2001 sa začínajú snahy kodifikovať prednosti „tradičných náboženstiev“.Prvými krokmi na tejto ceste sa stali projekty Koncepcie štátno-náboženských vzťahov.5. júna 2001 bol publikovaný a dosť široko propagovaný projekt koncepcie štátnej politiky v náboženskej sfére. Pripravili ho krajská Moskovská kancelária Ministerstva spravodlivosti (Vladimír Žbankov) a Inštitút štátno-konfesionálnych vzťahov (Igor Ponkin).V projekte Žbankovo-Ponkinovej koncepcie sa ponúkalo uzákoniť a usporiadať privilégia tradičných náboženstiev a prax štátnej spolupráce s nimi. Na otázku aké náboženstvá budú pokladané za tradičné, koncepcia dávala antiprávnickú odpoveď. Náboženské spoločnosti by museli byť odsortírované podľa troch kritérií: počet adeptov, historický prínos vo vývoji krajiny a terajšie pôsobenie ako duchovnej sily spoločnosti nasmerovanej na udržanie mieru a stability v Ruskej federácii. V ruskej realite sa ani jedno z týchto kritérií nedá objektívne ohodnotiť. Ako motiváciu predkladajú reformy vyhlásené nebezpečenstvom vonkajšej náboženskej expanzie. Celkovo text projektu má konzervatívno-xenofóbny charakter.Ďalej text koncepcie sa menil. Napr. bola urobená principiálne dôležitá zámena „tradičných náboženstiev“ na „tradičné náboženské organizácie“. V preambule zákona „O slobode svedomia a o náboženských spoločenstvách“ z roku 1997 za tradičné náboženstva boli uznané kresťanstvo (s osobitným pozdvihnutím pravoslávia), islam, judaizmus a budhizmus. V praxi nie všetky moslimské a kresťanské hnutia môžu byť uznané ako tradičné organizácie. Publikovanej koncepcii bola vyslovená podpora zo strany lídrov „tradičných náboženských organizácií“ – Moskovského patriarchátu, hlavných muftiov, židovských, budhistických a niektorých protestantských lídrov.Už po troch dňoch od chvíle publikácie Žbankovo-Ponkinovej koncepcie sa objavil aj alternatívny projekt, ktorý bol pripravený Katedrou religionistiky Ruskej akadémie štátnej služby (RAŠS). Text RAŠS tak isto predkladal zákonodárne určiť status tradičných náboženstiev, ale bol oveľa profesionálnejší a neuvádzal tak okato propagandistické konštrukcie.Náboženskí lídri spoločne dali prednosť variantu Žbankovo-Ponkinovej koncepcii. Po prvé, projekt RAŠS mnohými sa pokladal, najmä RPC, ako ateistický, pretože v ňom sa prízvukovalo dištancovanie štátu od Cirkvi. Presne sa vyjadrili o nemožnosti reštitúcie cirkevného majetku a vyučovaní náboženstva v školách. Na rovinu uvádzali potrebu rovnosti náboženstiev, ktorá by bola lepšia než spolupráca štátu s RPC alebo inými. Po druhé, projekt RAŠS ponúkal obnoviť jediný koordinujúci orgán po konfesionálnej politike. To vyvoláva obavy z posilnenia kontroly a veľké náboženské organizácie, najmä RPC, by chceli samostatne, bez prostredníkov, hľadať kontakty s vyššími politikmi. Po tretie, projekt RAŠS bol o „tradičných náboženstvách“ a nie o „tradičných náboženských organizáciách“, čo neriešilo problém veľkých organizácií s „konkurentmi“ v rámci jednej konfesie.Pokračovanie v budúcich článkoch.
