Počas celého Veľkého týždňa je vždy tma. Súmrak sa strieda so zábleskami svetla. Aj my musíme vstúpiť do tohto súmraku. My musíme nielen s Kristom, ale so všetkými, ktorí ho obklopovali, vojsť do týchto dní a nájsť svoje pravé miesto v tejto tme... Krok za krokom môžme pozorovať to, čo sa deje so Spasiteľom. Ale súčasne si musíme dávať otázky. Kde my stojíme, kde stojím ja osobne? Čo mám spoločné s Pannou Máriou, ktorá vidí ako jej syn ide na smrť, ako hustne vôkol neho nenávisť, ako strach a zbabelosť, neznášanlivosť a klamstvo mu postupne pripravujú smrť? Ako hodnotíme Judášovú zradu a Petrovo zapretie, útek učeníkov, nespravodlivý súd, výsmech, bičovanie a nakoniec ukrižovanie Krista? Ako reagujeme, keď to všetko počujeme vo svätom evanjeliu, modlitbe, liturgickom speve a s čím vychádzame z kostola? Veľký týždeň nemá prestávku, plynie zo dňa na deň, z hodiny na hodinu, z okamihu na okamih. Tečie ako ohnivá rieka a horúcim ohňom páli všetko. Jedno zhorí a okrem popola a hanblivej spomienky neostane po tom nič, ale druhé sa očistí ako zlato a striebro. Kde my vtedy budeme? Ako prežijeme tieto dni? S čím výjdeme každý deň z kostola a s čím uvítame Kristovo vzkriesenie? Ono je predzvesťou nášho stretnutia na konci časov, nášho stretnutia s Kristom po smrti. Ježiš nás ma rád až po smrť na kríži, ktorou položil otázku. A ty si odpovedal na všetko, čo ti bolo dané poznať o Božej láske - vtelenej, ukrižovanej, vzkriesenej? Dajme si otázku, na koho z apoštolov sa podobám? Na Tomáša, ktorý hovoril apoštolom: poďme aj my a umrime s ním? Na Petra, ktorý ho od strachu tri krát zaprel? Na Judáša, ktorý ho zradil? Kde sme my v tomto ľudskom dave? Kto sme? Dávajme si tieto otázky, vždy keď budeme z bohoslužby odchádzať, ale aj pri každom príchode do kostola a vtedy sa môže naša duša prebudiť. Nech pre nás – tak ako v minulosti pre mnohých - bude tento Veľký týždeň začiatkom: začiatkom nového chápania, nových prežívaní a nového života.
