Moskva zažila už nespočet rôznych sprievodov. Vojenské, kultúrne, telovýchovné i športové, sprievody s matrioškami i rôzne iné. Väčšinou boli nudné, zaujímavé bolo na to pozerať len vtedy, keď po Červenom námestí prešla obrovská raketa, no ľudia sa ich zúčastňovali kvôli voľnému dňu v práci. Ale otázka o účelnosti takých sprievodov nikdy nevznikala. Možno boli aj otravné, ale nikomu neškodili. Ale dnes už vieme že nie je sprievod ako sprievod. Už niekoľko mesiacov sa v Moskve diskutuje o uskutočnení sprievodu gayov, ktorý je naplánovaný na máj 2006. Chvalabohu ja nie som gay. Byť homosexuálom v Rusku je zrejme horšie ako byť Rómom na Slovensku. V niektorých kruhoch však byť gay môže byť dokonca vhodné. No na verejnosti nie je dobré robiť si takúto reklamu. Ruskí obyvatelia na podobné odhalenia väčšinou reagujú dosť nervózne. Preto myšlienka gay sprievodu je pre nich dosť znepokojujúca. Hovorí sa o morálke, mravných hodnotách, tradícii, kresťanskom Desatore i demografickej kríze. V skutočnosti však ľudia len nechcú aby „títo pupuši tu chodili“. Všetky ostatné dôvody sú len snahou zamaskovať túto jednoduchú myšlienku. Je veľmi zaujímavé že v Rusku spolu neznášanlivosť a falošnosť kráčajú ruka v ruke. Napríklad v USA k vzťahom osôb rovnakého pohlavia sú oveľa lojálnejší. V rovnakom momente sa o tejto sexuálnej menšine hovoria vtipy, ktoré sú ďaleko za hranicou politickej korektnosti, a rehocú sa na nich bez toho, aby ich zaujímalo či sú aspoň trochu úctivé. V skutočnosti tam neexistuje oficiálna diskriminácia a obštrukcia homosexuálov. V Rusku je to naopak. „Pochybní“ ľudia tam nemusia nájsť prácu, či mať nejakú inú morálnu či materiálnu škodu. Ale na obrazovkách televízie sa z nich vysmievať nebudú. Teda to nie je dvojitý štandart, ale nejaký úplne iný. Môj osobný postoj k sprievodom lesbičiek a homosexuálov by som označil ako neutrálnosť či istú formu nevšímavosti. Mimochodom, svoj názor považujem za správny. Ak niektorí ľudia majú nejaké problémy a chcú o nich verejne hovoriť, nech si len hovoria – nech sa páči, prečo nie?! Pokiaľ vy nepropagujete násilie, nevyzývate k vojne, a nešírite náboženskú, rasovú či inú neznášanlivosť – pochodujte si koľko chcete! Ostatní sa k vám môžu pripojiť alebo nepripojiť.Ja by som určite nešiel na túto „procesiu“, a ani nebudem príliš smutný, ak sa neuskutoční podľa vôle organizátorov bez toho že by ju zakázali, veď na základe čoho by ju mohli zakázať? Rozoslali žiadosti o povolenie, stretli sa a idú na to. Nikoho nevzrušuje že po Moskve mašírujú Íri. Prečo tam pochodujú? Veď Írsko nie je najlepším priateľom Ruska, Írov je tam až neslušne málo – tak prečo im dávať centrum Moskvy na celý deň? Homosexuáli najrýchlejšie rozčúlia obyvateľov Moskvy, keď kvôli nim bude obmedzená mestská doprava, alebo budú všetkých s transparentmi v rukách presviedčať o tom že odteraz musia chlapci spávať s chlapcami a dievčatá s dievčatami, a byť „normálny“ už nie je v móde. Nemyslím si že budú skandovať podobné slogany a vešať plagáty s porovnateľnými textami. Ja celkovo neverím v efektívnosť podobnej propagandy. Koho akým príroda urobila, ten takým je! Nepamätám si že by po telovýchovnom sprievode niekto začal športovať, či po vojenskom sprievode niekto vstúpil do armády. Takže ani vy, ak nie ste homosexuálom, nestanete sa ním po žiadnom sprievode. Ani demografická situácia od daného sprievodu nijako nezávisí, pretože natálnosť sa zabezpečuje «sexuálnou väčšinou», a nezmení sa tým že dovolia alebo zakážu sprievod «sexuálnej menšiny». Tak nech sa ľudia zdravo poprechádzajú, ale v hraniciach slušnosti a zákona. Aj ostatní, ak sa budú chcieť trochu predviesť, majú právo zorganizovať heterosexuálny sprievod. A to bude perfektná myšlienka!
Gay Moskva
V strede januára Európsky parlament prijal rezolúciu „o homofóbií v Európe“, ktorá vyzýva k boji s diskrimináciou gayov a lesieb. Pre tých, čo odmietajú rezolúciu sú uvedené rôzne tresty. Tak propaganda „nediskriminácie“ sa obracia a stáva sa svojím protikladom – diskrimináciou oponentov. V najhoršom Európsky parlament môže požiadať o legalizáciu sobášov s „nafukovacími Ančami“. A teraz čo? Aby sme nevyzerali ako protivníci ľudských práv, musíme súhlasiť aj s tým?