Evanjelium práve o tom i hovorí. Sú ľudia, u ktorých je srdce hlboké, ktoré bolo hlboko zorané – utrpením a súcitom, láskou, žiaľom – do ktorého vošlo chápanie úžasu osamelosti človeka, keď už aj Boha niet v jeho živote. Aj do takého srdca Božie slovo padá ako semeno a je prijaté dobrou pôdou. Ono vchádza hlboko, púšťa korene, klíči životnou skúsenosťou toho človeka, jeho utrpením, radosťou – všetko prijíma, rastie a prináša plody. Aká škoda, že Božie slovo prinieslo tak málo plodov v živote každého z nás, v mojom živote a určite i v živote každého z vás.Je nekonečné množstvo evanjeliových úryvkov, ktoré my tak milujeme, ktoré sú tak nádherné, ktoré my dobre poznáme, ktroé by sme sami mohli vyrozprávať a vysvetliť inému. Ale nestanú sa pre nás prekážkou v súdny deň – nie kvôli tomu, že sme ich nechápali, ale práve preto, že sme ich chápali, ale neviedli svoj život podľa nich?Koľkokrát sme počuli živé Božie slovo, ktoré nás povzbudilo, nadchlo. A po okamihu ešte do východu z kostola nás uniesol tok prázdnych myšlienok, plietok, kecov – my sme vyprázdnení a nič v nás neostalo. Z toho výhonku, ktorý by mohol vyrásť a priniesť plody, nič neostalo, pretože bol udusený kúkoľom, ako búrkou zničený, prázdnými rečami iných a našimi prázdnymi slovami.Ale niekedy toto slovo prežije, akoby rozkvitne spomedzi kúkoľa, ktorý mi nosíme v sebe. Ono sa zachytilo a začína vzchádzať, ale ani tu nemá šancu prežiť, pretože jeho korene slabnú. A slovo mrie. Zdalo sa nám, že už rastie, máme nádej, že prinesie plody – ale nič z toho neostalo.Každé srdce je hlboké a môže prijať Boha – len my mu dávame tvrdosť a chlad. Život, ľudia, Boh musia akoby kladivom rozbíjať naše srdce, aby sa aspoň urobila prasklina. Aby pod kôrou ľadu, kameňa sa objavila úrodná zem, ktorá môže priniesť plody.Zamyslime sa nad tým, ako my počujeme. Na prázdno? Kvôli súdu a odsúdeniu? Alebo pre večný život? Aký je Pán k nám milosrdný. Hovorí nám,že niektorým nie je dané pochopiť. A druhým vysvetľuje, aby oni pochopili. Iným netreba vysvetľovať, pretože aká bude ich zodpovednosť, keď oni mysľou pochopia, ale nepríjmu srdcom! Pre takých Ježiš hovorí v podobenstvách, aby oni počúvali, ale nepočuli. Aj oni nie sú odsúdení kvôli chladnému, mŕtvemu pochopeniu rozumom. Podobenstvá sa pred nami otvárajú podľa miery našej otvorenosti a úprimnosti. Pochopenie Božieho slova srdcom, sa nadobúda nie hlavou, ale životnou skúsenosťou, modlitbou, dobrými skutkami.Tak teda budeme uvažovať o tom, čo počujeme a čo hovoríme druhému, len vtedy môžme uzrieť ako sme pripravení prijať Božie slovo. Kde padá Kristovo slovo? Medzi kúkoľ, ktorý ho zahluší, zabije, udusí? Aká je naša duša, je dobrou pôdou? A keď nie, budeme slovom pomáhať jeden druhému, aby sme tento kameň v duši rozdrvili a vrátili srdce k životu.
