Môžeme povedať: Prečo sme za to zodpovední, veď my sme vtedy neboli? Áno! Neboli! A keby sa teraz Pán zjavil na zemi... Naozaj si niekto z nás môže pomyslieť, že by bol lepší ako tí, ktorí ho vtedy nespoznali, nemilovali ho, odvrhli ho a aby sa uchránili od výčitiek svedomia, od úžasu jeho náuky, zahubili ho smrťou na kríži? Často sa nám zdá, že tí ľudia, ktorí to vtedy vykonali, boli takými hroznými; a keď sa zahľadíme do nich – čo uvidíme?Beztvárny dav, nie po samom, ale diskrétne, spoločne sa mu rúhali a pľuli naň. A čo my? Ako často naším životom, našimi skutkami zakrývame Bohu oči, aby sme udreli spokojne a beztrestne – človeka, alebo samého Krista – do tváre!A akými boli tí „vynikajúci zločinci“? Nie – ľudia, pre ktorých veci pozemské sa stali viac dôležitými než svedomie, pravda, život. Oni urobili všetko, aby sa nezakolísala slábá rovnováha ich blahobytu. A kto z nás to vo svojom živote nepozná?Naozaj nevidno, že ľudia, ktorí Krista zabíjali sú takí istí, ako my? Že oni boli hnaní tými istými obavami, žiadostivosťami, tými istými drobnosťami, ktorými sme aj my zotročení? Chcem, aby každý z nás si dobre uvedomoval, že môže byť šťastný, a že nebol vystavený tej strastiplnej skúške – stretnutia sa vtedy s Kristom – vtedy, keď sme mali možnosť urobiť chybu a znenávidieť ho.Prebudení Kristovým utrpením, postavme sa pred súd nášho svedomia a prinesme kajúce, skrúšené srdce. Prednesme Kristovi modlitbu za to, aby nám dal silu prebrať sa, spamätať sa, ožiť, urobiť náš život hlbokým, spôsobilým umiestniť lásku a prítomnosť Pána. A s tou láskou vykročme do života, aby sme život chránili, budovali svet hlboký a priestranný. To je naším povolaním, my to musíme uskutočniť, zlomiť seba, dať seba a keď treba aj zomrieť. Pretože milovať znamená zomrieť v sebe, znamená nevážiť si už seba, ale vážiť si druhého - Boha alebo človeka. Umrieme natoľko, nakoľko dokážeme zo všetkých síl žiť v láske pre Boha i pre iných.
