V pastoračnej praxi sa kňaz stretáva s mnohými psychickými problémami. Sú to problémy psychických chorôb, pedagogických ťažkostí, prekonanie strachu a depresie a mnohé ďalšie. Niektoré z týchto otázok môžu byť vyriešené samotným kňazom. V pastoračnej praxi je veľa metód riešenia takýchto problémov, ale nie vždy môžu byť úspešne riešené. A práve preto problémy použitia psychologických metód v kresťanskom živote a svedectve sú veľmi vážne.
Treba zvýrazniť tie situácie, kedy kňaz musí poslať svojho duchovného syna či dcéru k psychológovi. Aby nemusel človek sám, ale s pomocou špecialistu riešiť svoju situáciu, v ktorej mu nepomohol kňaz.
Prakticky situáciu takéhoto druhu môžeme pozorovať v prípadoch psychických chorôb, kedy vážnosť ochorenia je oveľa väčšia, než uvedomovanie si tejto choroby a možnosť človeka prekonať toto ochorenie ním samým. Na druhej strane kňaz okrem pastierskeho vedenia sa stretáva s psychickou chorobou, ktorú liečiť nevie a nemôže. A naozaj by bolo čudné predstavovať si kňaza v úlohe psychiatra, ktorý predpisuje pacientovi tabletky. Duchovná choroba môže byť vyliečená pastoráciou, ale psychická choroba nie. Rozdiel je tu približne taký ako medzi nádchou a zápalom horných dýchacích ciest. Prvé je možné liečiť v domácich podmienkach, so zápalom je potrebné obrátiť sa na špecialistu a prijímať vhodné lieky.
Takisto aj pri duchovných chorobách: keď je človek v tiesni alebo v zúfalstve, môže mu pomôcť rada pastiera, duchovné vedenie, sviatosti, ale keď človek upadá do klinickej depresie, potrebuje liečbu a v takýchto prípadoch pastierska prax musí byť spojená s medikamentóznou alebo psychoterapeutickou liečbou. Keď človek v dôsledku svojho depresívneho stavu upadá do silnej apatie, keď nemôže jesť, vznikajú u neho bolesti, ťažké maniakálne stavy; keď sa pokúša o samovraždu, je potrebný zásah psychológa alebo psychiatra. Oblasť psychických chorôb je jedna zo sfér, kde pastorácia musí byť spojená s psychoterapeutickou praxou.
Ďalšia oblasť spolupráce kňaza a psychológa je oblasť psychických odchýlok, hraničných stavov. Predovšetkým sú to problémy osobnostných rozdelení, nesformovanie osobného uvedomovania svojho ja, problémy medziľudských vzťahov – tu psychológ môže vystupovať nie len ako analytik, ale aj ako radca, konzultant, aby priviedol človeka k určitým psychologickým procedúram, ktoré by mu pomohli upevniť vedomie, sformovať pevnú osobnostnú štruktúru a bolo by ideálne, keby doviedol človeka k hodnotnému náboženskému životu.
Psychológ by mal pomáhať človeku aj v jeho náboženskom živote, najmä v príprave na spoveď. Psychológ môže pomôcť človeku pozrieť na seba kriticky, prijať seba ako zložitú štruktúru, poukázať na vzájomné spojenie duchovného života, svedomia, mravov a postoja tohto človeka k týmto hodnotám. Naozaj príprava človeka k spovedi je vážny problém. Človek môže skutočne cítiť neschopnosť, nemožnosť seba ohodnotiť. Cíti, že potrebuje pomoc a psychológ mu môže naozaj poukázať na vzťah určitých ľudských čŕt s niektorými hriešnymi sklonmi. A tu je práve potrebný veriaci psychológ, ktorý má nielen vedomosti o učení Cirkvi, ale musí byť aj praktizujúci kresťan, ktorý si uvedomuje náuku Cirkvi o duši. Je dôležitý vzťah kňaz – psychológ, ale pre dobro veriacich, pre dobro všetkých ľudí, musí fungovať aj spätná väzba, psychológ – kňaz. V kňazských seminároch sa vyučuje predmet "Pastorálna psychológia" kde sa prizvukuje nutnosť spolupráce kňaza a psychológa, ale nemám informácie, či niečo podobné, zrkadlovo, by bolo v učebných plánoch na medicínskych fakultách.
Keď psychológ pozerá na ľudskú dušu ako na osobnostno-spoločenský systém, ničím sa nelíši od nepraktizujúceho psychológa. Pre kňaza v pastorácii je dôležité, aby psychoterapeut vždy vnímal postoj k človekovi ako k systému, ktorý je naplnený Božským životom a aby si uvedomoval, že praktizujúci veriaci človek seba mení a duchovne vedie.
Náboženské zážitky a emócie v celkovej štruktúre osobnosti môžu mať rôzny význam: môžu byť bezprostredným odzrkadlením symptómov psychickej choroby (halucinácie, blúznenie). Alebo môžu byť prejavom zdravia osobnosti a pri psychických chorobách pomáhajú človeku brániť sa patologickému stavu a preto by sa žiadalo, aby pri vyšetrení chorého človeka psychológ nebral hneď duchovný zážitok ako patológiu a ukazoval svoj apatický postoj k duchovnému hľadaniu svojho pacienta. Aj zo strany kňaza netreba v každom otvorenom rozhovore a každom duchovnom zážitku hľadať psychickú chorobu.
Najužitočnejšia by bola spoločná práca dobre pripraveného kňaza a veriaceho psychológa, ktorá by mohla spočívať napríklad v tomto. Lekár musí pozorne a s úctou k pacientovi objektívne sledovať nielen vývin osobnosti a symptómov choroby, ale aj náboženský život. Kňaz by mohol pomôcť lekárovi a pacientovi vysvetliť duchovné emócie, ich logické, filozofické a emocionálne pramene; informovať lekára o náboženskej skúsenosti chorého a pomôcť rozdeliť to, čo patrí ku chorobe a čo k duchovnému životu pacienta. To by malo pomôcť v boji s chorobou a poslúžiť základom psychoterapeutickej práce lekára.
Kňaz, špirituál, vodca ľudských duší pracuje s najhlbšími a najintímnejšími zážitkami človeka, ktoré môžu byť aj zdravé aj patologické. Ako prvý si všíma náznaky psychickej choroby u veriaceho, ktorý vyhľadáva jeho radu. Kňaz permanentne pracuje so živou ľudskou dušou, jej ťažkosťami a chorobami. Jeho kompetenciou sú choroby ľudského ducha, následky hriechu a pomoc ľuďom prekonať moci hriechu a pocitu viny. Hriech je univerzálnym faktom ľudskej osoby. Uvedomovanie hriechu a pokánie je jedna jediná cesta prekonania hriešneho návyku. Svedomitá ľudská duša pociťuje vinu, smútok, trápenie a potrebu oslobodiť sa od hriechu. Veriaci človek hľadá pomoc v Cirkvi a žiada duchovnú pomoc špecialistu. Prináša do chrámu nielen duchovné, ale aj fyzické následky hriechu.
Pre kňaza a veriaceho psychológa je jednou z najdôležitejších úloh správne stanoviť „duchovnú diagnózu“, to znamená, treba určiť, čo v trápení človeka má duchovnú príčinu a potrebuje duchovnú liečbu; a čo je prejavom psychickej choroby a potrebuje lekársku, kompetentnú liečbu. Môže nastať aj taká situácia, že u pacienta sú také psychofyzické poruchy, ktoré sú výsledkom osobných alebo rodinných hriechov a vtedy potrebuje aj duchovnú aj psychologickú pomoc. V takýchto prípadoch duchovné vyzdravenie môže priviesť k psychickému a fyzickému uzdraveniu.
Pre stanovenie správnej duchovnej diagnózy je určenie úrovne duchovného života človeka, zahľadenie do hĺbky jeho duše, do jeho vzťahu s Bohom a postojom ku hriechu. Je tu potrebná kompetencia múdreho a skúseného kňaza. Spolupráca kňaza a psychológa je žiadosťou našej doby a zdravia pacienta. Kňaz a psychológ musia všestranne chápať ľudskú osobnosť, ale najmä ako Božskú, kde realita hriechu zakrýva obraz Stvoriteľa, kde najdôležitejšia je živá ľudská duša, osobnosť, konkrétny človek.
