Raz mulla Omar, jeden z učiteľov v tých malých dedinkách, poslal svoje jednotky vyslobodiť dievčatko a neskoršie takisto vyslobodili aj chlapca. A tak sa začal víťazný pochod mullu Omara po Afganistane. Všetci odborníci upozorňujú, že mladí ľudia, ktorí boli Talibmi, vyrástli mimo zvyčajného afgánskeho historického prostredia. Už nepoznali ani svojich prarodičov, ani svoje dediny, nepoznali nič okrem „Alah akbar!“ Opäť u mňa vzniká otázka: kde takí čudní mladí ľudia vyrástli? Odpoveď: v táboroch utečencov. Prepáčte, ale to je proti ľudskej prirodzenosti. A kto ich kŕmil v tých utečeneckých táboroch? Odpoveď: humanitárne organizácie.
Nechcem povedať, že humanitárne organizácie vychovali Talibov, ale pozrite sa, aká je to čudná situácia. Napr.: si mladý 15 - 18-ročný chalan. Tvoja rodina je vyhnaná z rodiska. Keby bola len jednoducho vyhnaná, tak by na inom mieste našla nejaké svoje živobytie, obrábala by inú zem alebo pracovala v meste. Ale táto nešťastná rodina sedí v tábore utečencov, kde na jednej strane nemá čo robiť - totálna nezamestnanosť! Ale na druhej strane jej dajú nejakú polievku, ktorá vystačuje na to, aby nezomreli hladom, ale nie je dostačujúca, aby utečenci mali snahu o vzdelanie a chuť k životu. A tak všetci sú vychovaní podľa: „Alah akbar!“
Prepáčte, ale kvôli čomu humanitárne organizácie robia taký hnusný sadistický experiment na pre nich cudzích ľuďoch? Načo postavili a udržiavajú obydlia pre teroristov? To bola len prvá časť problému.
Ďalšia otázka je, čo s tým začali robiť Talibania, keď prišli do Kábulu? Viete, že ktorékoľvek hnutie, hoci by bolo aj akokoľvek tvrdé a najmilitaristickejšie, hoci by to boli aj najnevzdelanejší divosi, skôr či neskôr prídu na to, že na koňoch sa dá štát ovládnuť, ale nedá sa štát spravovať, pretože sa musia inštitualizovať.
Talibovia boli ľuďmi neziskuchtivými, mulla Omar do konca svojej vlády sedel na koberci a vedľa neho stála kovová krabica od nábojov a v nej ležal celý rozpočet Talibského štátu. Predsedom centrálnej banky u nich bol jeden vojenský veliteľ, ale potom ho zabili a centrálna banka zostala bez vedenia. Tak títo ľudia prišli do Kábulu a museli sa inštitualizovať a viesť aspoň nejaký politický život. Ak neviete, tak vtedy tam prišli dve spoločnosti z USA a Brazílie. Chceli viesť cez Afganistan ropovod a na to potrebovali Talibov, preto ich vyviezli do Washingtonu. Predstavte si týchto bradatých, hrozných ľudí, ktorých vodili po hlavnom meste veľmoci a rozprávali im o tom, aký je ten ropovod dôležitý. Ale len maličký detail: 50% obyvateľov Kábulu žilo z humanitárnej pomoci.
Radšej budem ticho o osobných kvalitách ľudí, ktorí tú humanitnú pomoc rozdeľovali. Pravdupovediac, málo som videl medzi humanitárnou byrokraciou nádherných a neziskuchtivých ľudí, ktorých nám tak často ukazujú vo filmoch. Obyčajne sú títo ľudia obmedzení. Ale nejde len o to, že kradnú, ale najmä o to, že sú to obmedzení ľudia, ktorí neurobili ozajstnú kariéru v podnikaní, politike, vôbec u seba doma, a teraz chcú na okraji „Západného sveta“ učiť ešte viacej obmezených o tom, ako treba žiť.
Predstavte si pocity akéhokoľvek človeka, nemusí to byť ani fanatik, keby vedel, že polovica obyvateľov Slovenska žije z humanitárnej pomoci. Čo by vtedy chcel urobiť? Tých, ktorí sa pchajú do vnútorného života krajiny treba vyzabíjať! Tvrdé? Tak sa nečudujte, prečo 11. septembra vyleteli do vzduchu newjorské dvojičky. Pochopte ma správne. Keby obyvateľstvo Kábulu nedostávalo humanitárnu pomoc, všetci by vymreli? Myslím si, že nie. Polovica by sa rozpŕchla po niektorých vedľajších dedinách. Začali by pracovať a normálne žiť a už by nepotrebovali odrobiny z „vyspelých krajín“.
