Moje boli veselé aj šťastné.....

Tie minuloročné sa niesli v slovensko-austrálskom duchu.Bol som v neprimeranej menšine a tak za tradičnou slovenskou večerou 24. decembra nasledovala „pubova” zábava a stretnutie protinožcov z celého blízkeho okolia. Pamätám si na moje detské Vianoce, keď som pod stromčekom objavoval hokejku s podpisom druholigového hokejistu či sánky s operadlom, ktoré hneď pri prvej sánkovačke prešli množstvom dizajnérskych úprav. Vianoce bývavali šťastné. Tie austrálske boli hlavne veselé. Tento rok to bolo znovu iné. Väčšina mojich priateľov si zarezervovala letenky dostatočne zavčasu. Predišli tak šokom pri pohľade na priamoúmerne so skracujúcim sa časom narastajúce ceny leteniek a odcestovali na sviatky domov na Slovensko. Bolo niekoľko možností ako stráviť Vianoce. Odignorovať ich po boku moslimského brata, znova ich stráviť s pijúcimi klokanmi alebo kontrastne ako snehová vločka svietiť pri večeri obklopený odrastenými deťmi afriky. Ponuky boli naozaj z rôznych farieb sveta. Rozhodol som sa ich stráviť sám.Prípravy neboli veľmi komplikované a ani netrvali dlho. Rybie filé bolo zlato-hnedé za niekoľko minút, zemiakový šalát stačilo vypustiť z plastového vedierka a hubovú polievku v prášku som si priniesol z poslednej návštevy rodnej hrudy. V chladničke som opatroval dedovu domácu slivku v umelej fľaši od Sprite-u. Tá mala poslúžiť ako dôstojný aperitív pred mojou štedrou večerou. Spoliehal som sa aj na jej vysoké percentá a veril, že pomôže žalúdku zvládnuť pripravovanú dávku “zdravej” výživy. Nakrájal som si ešte na tanier tri druhy syra a k tomu pridal tri druhy omáčok. Jednoduché vyrátať aký počet variacií či kombinácii som tak mohol dosiahnuť a spestriť si tak stolovanie. No a samozrejme ovocie. Zbožňujem ananás, tak som si ho tohto roku doprial a pridal ho aj ako ďaľšiu z možností v kombinácii so syrom.Bol som pripravený. Vytiahol som z pod postele “noutbuk”, ktorý tam schovala spolubývajúca Barbara ak by sa nás náhodou niekto medzi sviatkami rozhodol vykradnúť. Slúchadlá, mikrofón a už som vďaka internetu hlásil do centrály, ktorá bola ako ináč u nás doma, že som “ready”. Rozhodli sme sa odštartovať to spoločne a ja som mohol začať predstierať, že mám rovnako chutnú večeru ako oni. Nech sa namiesto vás za sporák postaví aj stelesnená Vitana, nikdy to nebude ako keď varí mama.Dovečerané. Dopájam sa dietnou colou lebo normálna bola v lokálnom obchode beznádejne vypredaná. Viac naozaj nevládzem a nechávam si to na neskôr. Obrovská výhoda keď ste sám je, že nemusíte čakať pokiaľ sa do prasknutia naplnia všetci členovia rodiny a potom ešte netrpezlivo odratávať sekundy počas umývania riadu kým sa konečne dostanete pod objedený vianočný stromček.Tohto roku som sa veľmi nepočúval a tak som radšej Ježiškovi ani nepísal. Barbara však pred časom vypočula moje hlasné prianie a kúpila mi pod stromček DVD Moulin Rouge. Hneď som si ho aj pustil. Nádherný príbeh, hudba, farby, vnady Nicole a spevácke výkony Ewana. Videl som to už veľakrát no teraz to bolo iné. Priznávam sa, rozcítil som sa. Ja blázon, bolo mi to treba?Asi v polovici filmu ma prerušil signál z “mesendžera”. Mamina ostala doma sama. Chalani sa ako tradične po večeri vybrali pozrieť starých rodičov. Pamätám sa keď sme túto rituálnu návštevu absolvovali s harmonikami na bruchu, naťahovali od mrazu praskajúce mechy a pod oknami starých rodičov zrazu hralo a spievalo chlapčenské duo “Ja a môj brat” pod ocinovou taktovkou. Tuším celý vyšný koniec dediny závidel starým rodičom túto atrakciu a primerane hrdo k tomu sa tváril aj náš ocino.Chrípka či angína presvedčila maminu tohto roku ostať radšej doma. Ona sama, ja sám. Poplatky za internet nás netrápia až tak ako telefónne účty a tak sme sa začali, už ani neviem po koľký krát v ten deň, rozprávať. Porozprávala mi o všetkom čo sa stalo od kedy som bol naposledy doma. O tom ako sa konečne hrdinsky rozhodli vymeniť sedaciu súpravu v obývačke, vyhodiť z chodby pamätnícky koberec a nahradiť ho linoleom “stopercentne” pripomínajúcim plávajúcu podlahu. Ako si s ocinom kúpili teplé kožuchy, od ktorých snáď očakávajú, že ich budú hriať do súdneho dňa. O zbieraní sponzorských príspevkov pre bezdomovcov a o tom ako vďaka dobrej vôli jedného zo sponzorov /majiteľa popradských hudobnín -Vila/ mohli k Vianociam darovať gitaru cigánskemu chlapcovi a deťom zo sociálne slabších rodín a ako tie na oplátku pripravili krátky program, ktorý roztopil aj tu najhrubšiu ľadovú kryhu na srdci pracovníčok sociálneho oddelenia.Celý náš rozhovor trval určite viac ako dve hodiny. Mamina ma v okamihu rozosmiala, dojala a prekvapila svojimi výkonmi. To všetko ešte dotváral jej plný nos a chrapľavý hlas, ktorý dodával niektorým situáciám komickejší obraz. Počas nášho rozhovoru som sa smial, rozmýšľal, súcitil a plakal. Asi najdlhší rozhovor v mojom živote. Síce ďaleko od nej, no ona urobila opäť raz moje Vianoce krásnymi, veselými a šťastnými.Ďakujem mami, nikdy na ne nezabudnem.