Armáda ruských trolov siaha všade tam, kde sa nachádzajú záujmy jej mocipánov. Rusko platí za zverejňovanie okolo 30 tisícov postov každý deň. Najväčšie oddiely sú na najdôležitejších frontoch: v USA, Nemecku, ale aj u nás v regióne strednej a východnej Európy.
V Poľsku zverejnil bulvárny týždenník NIE informáciu, že poľské vojsko so všetkým vybavením napochodovalo do Ukrajiny. Hoci išlo o vydanie z 1. apríla, Russia Today (ktorá sa svetu predstavuje – ktovie prečo :-) – skratkou RT a vyhýba sa plnému názvu) prerobila túto správu na článok s vymyslenými prikrášlenými výpoveďami poľských politikov údajne potvrdzujúcich, že vôbec nejde o prvoaprílový žart. Echo sa „dostalo” aj na Slovensko. Jeden zo spravodajských portálov sa toho chytil a už v úvode vyjavil „Božiu pravdu“ v podobe (rétorickej?) otázky. „Vstúpilo Poľsko do občianskej vojny na Ukrajine?“ Poľsko, občianska vojna...? O čo ide?
O informačný chaos, podsúvanie zámienok, neustále rozosievanie pochybností, poburovanie (a rozdeľovanie verejnej mienky a demokratických štátov). Škriatkom už dávno spadli zelené trenky k členkom, ale aj napriek tomu útočia a hulákajú. Držia sa predpokladu, že ľudia aj tak počujú to, čo chcú počuť a vedia to, čomu veria. A to nielen tí, ktorí vysedávajú na priedomí.
Vyvstáva otázka, prečo si aj my nevytvoríme armádu vlastných trolov? A odpoveď? Pretože rozdiel medzi bielou a čiernou propagandou je taký, ako medzi pravdou a klamstvom. A tak je to asi správne.
Západ sa dokáže brániť pred klamstvami. Smutnejšou je však spúšť, akú oficiálna ruská propaganda – ktorá kontroluje všetky hlavne mienkotvorné médiá v Rusku – spôsobuje v mysliach bežných Rusov a v ich vnímaní sveta demokracie a jeho hodnôt. A aké je to nebezpečné, nech svedčia výsledky prieskumu, z ktorého vyplýva, že žoldnierska vojna by mohla vyhrať prezidentské voľby v Rusku.
***
Jeden z bývalých štátnych sekretárov USA radil Hillary Clintonovej, aby si na august neplánovala dovolenku, lebo práve v auguste sa objavujú krízy. Môže byť aj horšie? Môže. Ale ako napísal Carlos Ruiz Zafón v peknej knihe Marina, „ak je niečo je zle, tak bude už len lepšie,“ a „pravdu netreba hľadať, ona si nájde nás.“ Kiežby.
Na (júlovej) dovolenke som čítal Zafónov román, ale aj ďalšie knihy z „dcérinej poličky“. Okrem iného aj Posledné prianie Andrzeja Sapkowského, v ktorej opis hrdinovho milostného zápalu môžeme len sotva porovnávať s Petrarcovým vyznaním Laure, ale každá inšpirácia sa môže hodiť. Takto začína Sonet pre Moc, teda pardon, Lauru:
Mier či boj žiada ľúbosť nádherná i krutá
Mier či boj žiada ľúbosť nádherná i krutá?
Hneď ľakám sa i dúfam, v ohni, v ľade hneď,
oblohou lietam, ležím v tráve bez pohnutia,
túžim mať prázdnu náruč, objať celý svet.
/prel. Vojtech Mihálik/
Petrarcu nechávam jednému z mocipánov tohto sveta. A sám siaham do poličky Andrzeja Jagodzińského a pred návratom do práce (v auguste) začínam čítať Tatarkove Písačky pre milovanú Lutéciu.
