Hora je chrám, ktorý si treba ctiť

Dalajláma tvrdí, že jedným z najdôležitejších globálnych problémov súčasnosti je neustále sa zmenšujúci priestor pre tichú meditáciu, strata miesta, kde by ste mohli byť úplne sami, nerušení od akýchkoľvek vplyvov civilizácie. Hory boli vždy takýmto priestorom a aj preto by sa do nich malo chodiť ako do chrámu. Asi neprekvapuje, že Mojžiš sa pred sformulovaním desiatich prikázaní uchýlil na horu Sinaj. Rovnako Mohamed rozjímal pred zjavením na vrchu Hirá. Ježišov odchod do púšte bol motivovaný podobnými pohnútkami. Hory boli v predstavách ľudí oddávna sídlami bohov, ako grécky Olymp alebo slovinský Triglav. Keď ľudia začali vytvárať prvé náboženské budovy (napríklad pyramídy), pripomínali tieto stavby hory. Rovnako pôsobili aj gotické katedrály. Miesta, kde sa ľudia stretávali s bohmi, boli často situované práve na horských vrcholoch. Každé náboženstvo má svoje posvätné hory alebo minimálne vyvýšené miesta: jeruzalemská Chrámová hora, aténska Akropola, hora Parnas, posvätná budhistická hora O-mej-šan, svätá taoistická hora Cheng-šan, africká Hora duchov, austrálska Ayers Rock či Hora blahoslavenstva, kde Ježiš predniesol Reč na hore. Pravda, je rozdiel medzi posvätnou šintoistickou horou Fudži, na ktorú ročne vystúpia státisíce Japoncov a vysoko uctievanou tibetskou horou Kailás, na ktorú zrejme nedovolia vystúpiť nikdy nikomu.
Vrchol hory je skutočne zvláštne magnetické miesto, ktoré by malo ostať ľudskou činnosťou pokiaľ možno nedotknuté. Keď vystúpite na Uhuru (Kilimandžáro), musíte získať skôr dojem, že ste sa ocitli pri nejakej občerstvovacej stanici alebo pri pútači pre miestne aerolinky. Dnes vie už len málo ľudí pochopiť, ako veľmi ublížila charakteru Lomnického štítu lanovka. Nádherná pyramída pripomínajúca obrovský diamant mohla na prvých dobrodruhov pôsobiť možno práve tak ako tajomná hora Kailás. Vybudovaním observatória prišiel Lomnický štít o kus neopakovateľnej atmosféry. Nehovoriac už o tom, že keď vyleziete na vrchol krásnou Jantárovou cestou a pokúšate sa vstrebať neopísateľné pocity, vyruší vás z rozjímania cvakanie japonských fotoaparátov, obdivné pokrikovanie výletníkov natlačených na zábradlí a korunu tomu všetkému dodá naliehavý hlas z ampliónu: „Cestujúci na Skalnaté pleso nech sa dostavia k východu lanovky.“ Takýto okamih musí prekonať aj pocit opice uväznenej v ZOO.
Možno i preto patrí k mojim najobľúbenejším vrcholom vo Vysokých Tatrách Široká veža, ktorú zdobí jednoduchý drevený kôl. Je to miesto jednoduché a pritom centrálne, kde ešte stále nechodí veľa ľudí a kde sa dá takmer dokonalým spôsobom prečistiť myseľ. Zopár takýchto vrcholov, ktoré nie sú slávne ako Kriváň či Kráľova hoľa, ale rovnako krásne a navyše tiché, mám aj inde na Slovensku, ale neprezradím ich – aby takými zostali.
A keď sa už v posledných dňoch toľko diskutuje o zvláštnom vplyve, ktorý majú na bratov Čechov naše hory, spomeniem aj ja jednu príhodu. Minulé leto som stretol na Gerlachu Paľa Rajtára – bezpochyby najstaršieho a najskúsenejšieho horského vodcu, legendárneho skialpinistu a obdivuhodne čiperného sedemdesiatnika. Viedol skupinku Čechov, ktorí si pri vrcholovom kríži bohvieprečo povedali, že chcú prekonať svoj výškový „rekord“ a vymočiť sa tam. Už-už si rozopínali nohavice, keď sa Paľo postavil a nádhernou slovenčinou podfarbeným, takmer starozákonne hlbokým hlasom pomaly a dôrazne zahrmel: „Vrchol sa má ctiť a nie oštiavať.“ Nevedno, či Paľove slová alebo skôr svieži prúd vzduchu do nohavíc spôsobil, že Česi zostali ako zelektrizovaní a bleskurýchle si to rozmysleli. Škoda, že na každom mieste v hore, kde sa tiežturisti chystajú vyparatiť nejakú lotrovinu, nestojí jeden Paľo Rajtár. Pod Brusnianskym grúňom očividne chýbal.