Jediný režim, voči ktorému nemám výhrady, je pitný.Profil kandidáta na prezidenta Zoznam autorových rubrík: Zbližovanie ľudstva, Kultúra mieru a nenásilia, Udržateľná spoločnosť, Kritika politiky, Médiá, Rúcanie mýtov, Pro Slovakia, Súkromné, Zábava, Nezaradené
Mohlo by mi to byť jedno. Katolícka cirkev môže za svätého považovať, koho chce a je to len a len jej vlastné svedectvo o sebe samej. Ale nie je mi jedno, či pri zdôvodňovaní tohto kroku hovorí pravdu alebo nie. Spôsob, akým biskup Tondra obhajoval svojho predchodcu Vojtaššáka a ako mu pri tom sekundoval historik Róbert Letz je ďalšou kapitolou stupňujúceho sa neoľudáckeho úsilia o falšovanie našich dejín.
Nepamätám si na situáciu, kedy by medzi slovenskými historikmi došlo k takej výraznej a verejne prezentovanej roztržke. Zrejme k nej však raz muselo prísť. V posledných dňoch sa totiž v ich radoch jasnejšie ako kedykoľvek predtým vyhranili dva úplne odlišné mentálne, hodnotové a zrejme aj civilizačné svety. Kauza Hlinka je len modelová situácia. Pripomeňme si teda celú chronológiu sporu a najmä – o čo v ňom ide. A ak vydržíte do konca, čaká vás aj bonbónik – nespochybniteľne autentický výrok Andreja Hlinku hlásiaci sa k Adolfovi Hitlerovi.
Celospoločenská diskusia, ktorú rozpútala výzva odbornej verejnosti proti prijatiu zákona o zásluhách Andreja Hlinku, v prvom rade odkliala falošnú jednotu parlamentu a odhalila, ako málo rozumieme vlastným národným dejinám. Bežný človek musí mať z tých protichodných informácií v hlave poriadny chaos a pýta sa, ako je vôbec možné, že Národná rada mení postoj, ktorý v prvom čítaní prakticky nikto nespochybňoval. Komu veriť?
Mám pocit, že Slovensko zošalelo. Podpredsedníčka NR SR Anna Belousovová vyzýva poslancov, aby „v tejto posvätnej chvíli nevyrušovali“. Jej naliehaniu a Slotovým vyhrážkam podľahne celý parlament. Mlčí Smer i SDKÚ. Oficiálny šéf kultu(ry) Marek Maďarič zahriakuje kritikov, že Andrej Hlinka nepotrebuje diskusiu, ale úctu. Slovenská televízia toto odporúčanie poslušne rešpektuje a do diskusie o Zákone o zásluhách Andreja Hlinku pozve hostí, ktorí sa prekárajú iba v tom, kto viac si ľudáckeho vodcu váži. A dokonca aj viacerí seriózni historici, ktorí majú k Hlinkovej činnosti najmä po roku 1918 vážne výhrady, akoby v atmosfére masovej hystérie stratili odvahu nazývať veci pravými menami a len opatrne pripúšťajú, že s týmto mužom „niektoré veci neboli celkom v poriadku“. Poďme sa teda rýchlo pozrieť, aké - kým nám v tom nezabráni nejaký zákon...
Pri nedávnom vyvádzaní neonacistov v uliciach Bratislavy mi nadvihlo obočie konštatovanie hovorcu Prezídia Policajného zboru, že oslavovanie vojnového Slovenského štátu a jeho režimu nespadá pod trestný čin propagácie fašizmu, lebo názor na toto obdobie nemajú jednotní ani historici... Neviem, ktorých historikov mal na mysli, ale ak vylúčime Vnuka, Ďuricu a podobných neoľudáckych ideológov, ubezpečujem ho, že historici majú v tomto ohľade už dávno jasno. To len neustálym popieraním faktov a kalkulovaním so zlou historickou pamäťou más sa tu vytvára priestor pre neustále spochybňovanie dávno odhalenej skutočnosti. Dnes však nechcem nikoho presviedčať. Dnes nechám iba prehovoriť autentickú dobovú tlač. Tá by vari mohla oživiť aj spomienky jednému cirkevnému hodnostárovi, ktorý si vraj „veľmi, veľmi“ váži Jozefa Tisa...
Už dávnejšie mám problém stavovsky sa stotožniť s tým, čo si na Slovensku hovorí novinárska obec. Nielen preto, že nie všetko, čo zo slovenských médií vychádza, je žurnalistika, ale aj preto, že naši novinári si prestali klásť dôležité otázky, rezignovali na hľadanie pravdy a pasívne preberajú politický jazyk bez jeho kritickej analýzy. Aj preto je na Slovensku, zdá sa, všetkým všetko jasné: Slobodan Miloševič umrel na infarkt a bodka. Je to hlavný vinník troch juhoslovanských vojen. Bol to balkánsky mäsiar. Tak to predsa vravia v televízii... Možno je to naozaj tak. A možno trochu inak. Neviem. Nemám schopnosti tých politických analytikov, ktorí vedia odpovede ešte skôr, ako si začnú klásť otázky. Mojím cieľom rozhodne nie je obhajovať zosnulého srbského vodcu. Tento článok chce len otvorene hovoriť o okolnostiach, ktoré sa mi zdajú minimálne nevyjasnené, ak nie čudné a zarážajúce...
Začnem citátom z memoárov Miloša Zemana. Český expremiér si ako priamy účastník demonštrácie na Národnej triede v Prahe 17. novembra 1989 spomína na pohnuté udalosti takto: „Nedostal som obuškom, nevidel som žiadny zvláštny masaker a nemal som ani zvlášť heroický pocit, hoci som zostal medzi poslednými... Je mi ľúto, že musím ako očitý svedok demýtizovať túto udalosť. Národ povstal na základe dezinformácie...“
Bývalý český prezident Václav Havel poskytol minulý týždeň denníku SME rozhovor, ktorý považujem za tragikomické vyústenie jeho životného príbehu: muž, ktorý postavil svoj imidž na „živote v pravde“, ju na sklonku kariéry nedokáže ani len vysloviť...
