Svojim deťom vďačím za veľa. Priviedli ma späť do sveta každodenných zázrakov, ktoré sme si prestali všímať, lebo v hektike bežných starostí nám pripadali celkom obyčajné. Vďaka deťom sa vrátite k intenzívnemu pozorovaniu, takému intenzívnemu, až padne clona rutinných návykov a vy objavíte čaro všednosti. Každý sa tak na chvíľu stáva básnikom hľadajúcim zjavenie sa skutočnosti. Až potom si uvedomíte, že radosť z vlhy, ktorá vám zaspieva na breze oproti oknu, nie je detinská, ale čistá, že pozorovanie lesných mravcov je úžasné dobrodružstvo a vypustiť na slobodu včielku bezmocne narážajúcu na okenné sklo nie je taká maličkosť.
So svojimi deťmi mám úžasne hlboký neopakovateľný vzťah. Azda sa začal už pri ich pôrode, bezkonkurenčne najväčšom zážitku môjho života, ktorý vás zrejme najlepšie naučí vážiť si ženu ako matku a precítiť význam slova zázrak. Dnes si so svojimi deťmi rozumiem aj na diaľku. So synom dokážem komunikovať i bez slov a s dcérkou sme vynašli „tajný“ spôsob pomocou začiatočných písmen (ako knieža Levin a Kitty Ščerbacká z mojej najobľúbenejšej knižky Anna Kareninová). Dnes sú to psychicky vyrovnaní, neobyčajne zábavní a bystrí človiečikovia, pričom harmóniu ich osobnosti pripisujem dvom podstatným veciam: 1) ich rodičia pochopili význam toho, že dvaja ľudia sa môžu rozísť, ale nemali by sa opustiť 2) nikdy som ich nevychovával v klasickom zmysle slova.
Všimol som si, že väčšina ľudí má neprekonateľné nutkanie pochopiť svoju rodičovskú zodpovednosť ako vládu nad životom svojho dieťaťa. Predstava, že môžete svojho syna či dcéru „naučiť“ sa správať tak, ako sa učí matematika či vybrané slová, je od základu chybná. Môžete naučiť svoje dieťa zaväzovať si šnúrky, jesť s príborom alebo lyžovať sa. Vo všetkom ostatnom môžete nanajvýš ísť skvelým príkladom. Deti sa totiž učia predovšetkým napodobňovaním, každým okamihom svojho života vstrebávajú správanie, postoje alebo spôsob vyjadrovania. Vy sami ste tým jediným evanjeliom, ktoré sú vaše ratolesti ochotné čítať. Keď má vaše dieťa poruchy správania, je zbytočné vtĺkať do neho základné poučky, ak doma vidí niečo iné.
Je možné, že nie každý si vie udržať nad vystrájajúcim prváčikom chladnú hlavu. Ale v tom prípade treba porozmýšľať, či máte rodičovské vlohy. Som presvedčený, že nie každý má predpoklady na takúto úlohu – ak sa dohodneme, že byť matkou neznamená porodiť dieťa a byť otcom neznamená dvadsať minút si čosi na žene odrobiť. Túžba po dieťati bez schopností štandardného rodiča je rovnako nezodpovedná ako túžba chlapčeka chovať v paneláku aljašského malamuta. Dieťa nie je hračka ani liek na problémy vašej depresívnej osamelosti.
Aj preto ma strašne hnevá, keď vidím hysterickú matku, ako v záchvate zúrivosti tlčie „neposlušné“ dieťa. Násilie na deťoch je vlastne súčasťou našej kultúry. Sme ochotní (aspoň slovne) odsúdiť násilie páchané na ženách, ale tie isté kritériá ľudskosti nevzťahujeme na deti. Svedčí o tom okrem iného aj fakt, že brutalitu voči svojim ratolestiam sa mnohí z nás nehanbia prejavovať aj na verejnosti. Facky, údery, verbálna agresivita („takú ti tresknem, až ti ten stĺp dá druhú“), to všetko ma denno-denne presviedča o tom, že aj náš vzťah k deťom treba podrobovať ustavičnej humanizácii. Bitka ako súčasť „výchovy“ je akýsi evolučný pozostatok po divých šelmách, ktoré svoje mláďatá usmerňovali tak, že ich pokmásali za kožušinu, buchli alebo uhryzli. Vyspelý človek by však mal používať čosi účinnejšie a najmä civilizovanejšie ako živočíšne inštinkty. Prosím, nebite svoje deti! Nebite ich z toho istého dôvodu, prečo nebijete ženu, suseda alebo človeka na ulici. Tvrdenie, že dieťa si bitku „zaslúži“ je vulgárny predsudok. Aj ten malý človiečik si zaslúži úctu z vašej strany. Od dieťaťa by ste nemali vyžadovať poslušnosť, ale získať si u neho rešpekt, ktorý si nemožno zamieňať so strachom. Je ilúziou myslieť si, že výchovu môžete dieťaťu vtĺcť. Dieťaťu môžete svojím vlastným správaním nanajvýš čosi darovať. Môžete mu zanechať dar citu, sebaúcty, vyrovnanosti, zodpovednosti, vedomého rozhodovania, ale aj dar komunikácie či humoru. Ak sa vám nedarí získať si pozornosť svojej ratolesti, poradím vám malú osvedčenú fintu. Kľaknite (alebo čupnite) si k dieťaťu tak, aby ste sa na neho pozerali z úrovne jeho očí. Potom svoju požiadavku zopakujte pokojným, ale rozhodným tónom. Budete sami prekvapení, ako elektrizujúco to pôsobí. Želám vám veľa radosti, trpezlivosti a múdrosti.
