Pandémia bezohľadnosti

Reč je o osobitnom druhu ľudí, ktorí považujú svoju bezohľadnosť za hrdinstvo. Určite ste sa aj vy stretli s kýchajúcou predavačkou, ktorá vám s nevinným úsmevom ponúka rožky, ktoré pred chvíľou oprskala. Alebo s flegmatickým mladíkom, ktorý si o vás v preplnenom autobuse obtiera svoj červený napuchnutý nos. Sú to všetko osoby počúvajúce rady lekárov asi tak ako kázne farárov (jedným uchom dnu, druhým von). Vyležať chrípku im pripadá zbytočnou stratou času alebo luxusom, ktorý si nemôžu dovoliť. Viem, že pri súčasnom životnom tempe alebo zákonníku práce sa práceneschopnosť stáva vážnym problémom pre nezanedbateľnú časť populácie. Ale behať chorý medzi ľuďmi nie je iba osobným problémom jednotlivca, ale aj vizitkou jeho vzťahu k okoliu. Takýto človek by si mal každý večer doma aspoň robiť čiarky, koľkých ľudí dnes nakazil. Nezabúdajme preto, že s chrípkou v hromadnej doprave sa stávame chodiacou biologickou zbraňou. Alebo, ak chcete, takým malým, lokálnym teroristom...