Matka, ktorá v to ráno zomrela,
vešala v záhrade bielizeň
a zdvíhala ju k nebesiam ako bielu vlajku.
Na mesto padal dážď svištiacich striel,
ktoré šeptom prosili anjelov o prepáčenie.
Znepriatelení bratia požierali veľký ľudský sen
a na čižmy sa im lepilo ohavné blato ich slávnych dejín.
Videl som bombu
ako kráča na dvoch nohách,
ako sa uzamkli okná nebies
a smutné mesto sa zadusilo kusom nešťastia,
ktoré mu uviazlo v hrdle.
Útočník splynul s obrancom
a obranca s útočníkom.
Padajú domy.
Hruď mesta hrdo vztýčená k Bohu.
Len títo ľudia vedia,
aký milosrdný je posledný bozk slnka,
keď deň steká krajinou.
Len ľudské ruky,
v ktorých vychladnú uhlíky spomienok,
dokážu znovu postaviť Lidice.
Večer po bombardovaní už zem dunela
ozvenou mŕtvych hlasov.
Zem, v ktorej je hocijaká maličkosť
silnejšia ako človek.
Týchto ľudí bez tváre,
bez minulosti a budúcnosti,
bez milosti sveta,
ktorých v pekle lákalo aj teplo hrobu,
zatajilo naše svedomie.
Veď sú len kvapkami božieho potu,
šepkalo tvoje srdce uväznené v televíznej obrazovke.
Naozaj nie si uhryznutý ani len tieňom ich strachu?
Ako sa ti spí na Zemi, na ktorú dopadajú bomby?
Prečo nevzývaš Boha o pomoc
a do lietadiel nehádžeš desatorá?
Len ty vieš,
že mlčanie je spôsob opustenia človeka.
Len on vie,
aká opitá je podoba tohto sveta.
