A je dobre, že povstal. Keby to neurobil vtedy, revolúcia by vypukla aj tak, možno o niekoľko týždňov či mesiacov neskôr a možno pod úplne inou zámienkou. Nič na tom nemení ani fakt, akým sofistikovaným odborom sa za šestnásť rokov stalo organizovanie „spontánnych ľudových povstaní“, ktoré prešlo vývojom od vyrábania falošných správ (napríklad o smrti študenta Šmída) až po Oranžovú revolúciu s využitím špičkových plazmových obrazoviek, laserových efektov a tisícok najmodernejších typov stanov (čo je na Ukrajine úplne bežné, všakáno). Ale potrebujeme na to, aby sme uznali obrovský význam pádu komunistickej diktatúry, živiť národ legendami?
Každý rok pri tomto výročí disidenti spomínajú ako partizáni pri vatre. Množia sa svedectvá doteraz netušených odporcov bývalého režimu, ktorí nás ohurujú svojimi skutočnými či domnelými zásluhami. Dokonca aj mediálne celebrity sa nás pokúšajú s kvázihumorným nadhľadom presvedčiť, ako vzdorovali svojho času komunistom. Svoje hrdinstvo zakladajú na „nevídanej“ odvahe, že anonymnému miestnemu aparátčikovi vyparatili nejakú lotrovinu. A vy máte pocit, že z historky o tom, ako prorežimový herec omylom nasypal tajomníkovi základnej organizácie štátostrany do kávy soľ, by ste mali nadobudnúť minimálne dojem, že bol účastníkom tretieho odboja. Náhle sa tu vyrojili státisíce antikomunistických bojovníkov, ale po tých darebákoch, ktorí sa podieľali na všetkom tom svinstve, odrazu niet ani stopy. Lenže, komu v tejto atmosfére vytvárania kanonizovanej verzie o porážke totality budete vysvetľovať, že si to pamätáte trochu inak?
V čase novembrovej revolúcie som mal osemnásť rokov. Strhla ma svojím výbuchom slobody, vnímal som ju ako uvoľnenie obrovského množstva nahromadenej energie, ktorú ste mohli pár mesiacov pred týmito udalosťami cítiť priam hmatateľne všade: hoci aj v debatách počas jazdy vlakom, kde sa politizovalo viac ako kedykoľvek predtým (mimochodom, atmosféra v prostriedkoch verejnej dopravy bola pre mňa vždy akýmsi lakmusovým papierikom nálady v spoločnosti). V našej rodine sa nepestovalo nijaké zvláštne hrdinstvo, o rozsahoch komunistických zločinov som nemal ani len potuchy a výhrady voči režimu sa vo mne prebudili skôr intuitívne, počas puberty, s nárastom prirodzeného kritického nazerania na svet. Keď mi na krk uviazali pioniersku šatku, bol som na to hrdý, páčila sa mi rovnošata, odznak a tešil som sa, kedy už budem zväzákom. Vnímal som to ako chlapčenské dobrodružstvo. Ak dnes novodobí partizáni tvrdia, že v deviatich rokoch boli schopní rozpoznať obludnosť režimu a symboly pioniera nosili s odporom, potom klobúk dolu pred ich hrdinstvom. Mňa príroda takou prenikavou inteligenciou neobdarila. Občas sa mi zdalo čudné, prečo mama zdraví starčeka, zametajúceho trstenicou špinavé chodníky, úctivým „dobrý deň, pán profesor“ a prečo zakaždým stlmila hlas, keď kamarátke hovorila, že ráno zasa videla kráčať na lesný závod do práce mne neznámeho robotníka Dubčeka. Ale to bolo asi tak všetko.
Keď som sa už ako gymnazista sporil s vedúcou nášho oddielu na zväzáckych schôdzkach a odvrával na hodinách dejepisu, opäť som to nebral ako svoj podiel na odpore voči komunizmu, ale ako normálne správanie kriticky zmýšľajúceho človeka. Každý štvrtok som si vystal rad na Laurinskej ulici, kde vyexpedovali prvé čísla Literárneho týždenníka, ktoré sa vždy bleskurýchle rozpredali. Články, ktoré som tam poslal (o sovietskej okupácii a slovenskom dvojkríži), mi scenzurovali rovnako, ako niektoré ponovembrové periodiká. Vždy som hovoril to, čo si myslím a nikdy som sa necítil neslobodný – za neslobodný som považoval svet okolo seba. Nevnímal som sa však ako uvedomelý odporca režimu, pretože som nemal serióznu predstavu o jeho alternatíve.
Aj preto som nemal nijaký pocit hrdinstva, keď som stál pri zakladaní VPN v Pezinku. A pokiaľ viem, nemali ho ani tí, ktorí v tom išli so mnou: dnes už úspešný herec a hudobník Roman Féder (taký náš pezinský Kňažko), divadelník Lajo Slimák, môj stredoškolský učiteľ angličtiny Rudo Krasula a ešte traja kamaráti. Ale už o pol roka neskôr, keď sa na predvolebných mítingoch objavili prvé vážnejšie výhrady voči praktikám novej moci, vystúpil jeden pán, predstavil sa ako Čečetka a prítomných kritikov uzemnil heroickou otázkou: „Kde ste boli vtedy, keď sme my niesli kožu na trh?“ Ten pán Čečetka sa čoskoro stal poslancom národnej rady za VPN, ale ja si nemôžem spomenúť, že by som ho v novembri 1989 niekde videl, inak povedané, buď som bol vtedy niekde inde ja alebo on...
Nie, v tom čase už naozaj nebol problém stať sa „hrdinom“. Farebné stužky so symbolom revolúcie si počas tých dní pripol ktokoľvek: skutoční odporcovia režimu, ľudia, ktorí sa nechali strhnúť davom, ale aj tí, ktorým začalo tiecť do topánok. A tak ma v tom čase začala potľapkávať po pleci moja učiteľka matematiky zo základnej školy, ktorá sa ešte pár rokov pred tým na hodine rozplakala, keď sa dozvedela správu o Brežnevovej smrti. Svoje výrazné antikomunistické presvedčenie v sebe objavila aj moja ruštinárka, ktorá ma len niekoľko mesiacov pred novembrovou revolúciou takmer nenechala zmaturovať (témou mojej maturitnej práce bolo Tolstého učenie o neprotivení sa zlu násilím, k čomu pani vyučujúca pripojila dôrazné písomné upozornenie, že „tieto postoje už marxisticko-leninská filozofia dávno vyvrátila“). Riaditeľ hudobnej školy, v ktorej sme si tak trochu ilegálne urobili „štáb“, zasa za mnou prišiel a utierajúc si spotené červené čelo mi povedal, že tu ktosi šíri nepravdivé reči, vraj nám nechce požičať dvojplatničku, ale on nám ju požičať chce, preto žiada, aby to bolo zapísané... A na klope saka mal prirodzene znak VPN väčší ako moja dlaň. Predseda mestského národného výboru a člen mestského výboru KSČ (pred ktorého oknom sme vyrevovali – vtedy nás bolo len jedenásť – aby odstúpil) sa prezliekol do pulóvra a stal sa kandidátom na post primátora za VPN. A potom ešte za HZDS. A potom ešte za SDK.
Dnes teda s údivom počúvam o davoch ľudí, ktorí vraj celý život bojovali proti komunizmu. Keď ich je toľko, ako to, že ten príšerný režim tak dlho vydržal? Básnik a publicista Ján Štrasser sa v „starom“ Domino fóre takmer pri každom redakčnom interview pýtal svojej obete: „Prečo ste boli v tej zločineckej strane?“ Žasnem, že nikto nenašiel odvahu spýtať sa ho, prečo v nej bol on sám a dokonca funkcionárom. Je fascinujúce, že práve takíto ľudia dnes najviac kádrujú a hrajú sa na „ľudí Novembra“. V spore o to, kam sme sa dostali, niet nevinných. Predstava, že tu boli dobrí a zlí ako vo westernoch alebo sovietskych vojnových filmoch, je sama osebe smiešna. Predstava o tom, že novembrom 1989 sa zavŕšil „štyridsaťročný“ zápas proti totalite, navyše trápna. Páči sa mi prirovnanie Martina Bútoru, ktorý nazval revolúciu spred šestnástich rokov odklínaním. Áno, táto krajina bola zakliata, plná rozporuplných príbehov, ktorých pointa sa počas desaťročí neustále menila. Mňa napríklad neprekvapilo to, že s ŠtB spolupracoval nejaký politik, novinár alebo povedzme arcibiskup. Mňa najviac zarazilo to, keď som v zozname agentov našiel suseda z bytovky, ktorého si pamätám z detských čias ako milého pána (vždy mi dával cukríky). Ak zložitosť tohto obdobia nebudeme vnímať v celej jeho šírke, hĺbke a spletitosti, nikdy nepochopíme, čo sa tu vlastne stalo. A čo sa môže stať. Jednoliate obrazy dejín sú skrátka falošné.
Aj novembrová superstar Václav Havel sa dnes pasuje do úlohy „celoživotného“ bojovníka proti komunizmu, hoci ešte roku 1968 socializmus velebil a v rozhovore pre Slovenské pohľady zdôraznil, že nikdy nemal nič proti nemu. Z Dominika Tatarku si časť spisovateľskej obce urobila ikonu intelektuálneho morálneho postoja, pričom sa im akosi nechce vidieť, že Tatarkovo dielo nezahŕňa iba Démona súhlasu a Prútené kreslá, ale aj Radostníka a Družné letá. Nedávno som žasol nad bohorovnosťou literárneho kritika Milana Hamadu, ktorý nazval Laca Novomeského zbabelcom a ako protiklad vyzdvihol „mravné posolstvo“ Dominika Tatarku. Je vskutku úžasné nazvať zbabelcom a súdiť človeka, ktorý nevydržal fyzické i psychické mučenie a zabudnúť pritom len akoby mimochodom na fakt, že onen ospevovaný Dominik Tatarka bol v tom istom čase, keď Novomeský hnil vo väznici, prominentným prorežimovým autorom, produkujúcim tie najodpornejšie propagandistické pamflety. Koľko je takých „hrdinov“, ktorí sa podieľali na najohavnejších zločinoch stalinistického obdobia a vďaka nezriedka iba hlúpemu prerieknutiu v roku 1968 (ktoré navyše často vôbec nebolo myslené ako vzoprenie sa režimu), sa z nich zo dňa na deň a možno nechtiac stali „disidenti“? Pokiaľ viem, bol iba jeden človek, ktorý sa k tomu verejne vyjadril: Ladislav Mňačko sa po roku 1989 ospravedlnil a vyhlásil, že sa hanbí za to, čo robil v päťdesiatych rokoch. Normalizátormi zakázaný autor si mohol užívať ponovembrovú slávu a zahmlievať svoju minulosť legendami, ako to robili desiatky iných. Priznal sa a za to si ho nesmierne vážim. Nezabúdajme preto, že charaktery sa nezačali lámať počas normalizácie, keď už nešlo o život, ale v najstrašnejších rokoch 1948 – 1953. Konfrontujme napríklad zoznam ľudí, ktorých dnes velebíme ako prenasledovaných v rokoch 1969 – 1989 so zoznamom ľudí, ktorí sa podpísali pod výzvu žiadajúcu smrť Vlada Clementisa a dostaneme úplne nový obraz o hrdinoch doby.
Aj preto sú pre mňa skutočnými nositeľmi morálnych postojov nie ľudia, ktorí hrali o Barrandov, Lucernu alebo povedzme hrad Orlík, nie ľudia, ktorých príjmy z disidentskej činnosti boli vďaka Reaganovej finančnej podpore neraz vyššie ako zárobky bežných ľudí, ale osamelí odporcovia režimu, ktorí zvádzali svoj autentický zápas o pravdu a spravodlivosť na okraji spoločnosti, vedení iba vlastnými záväzkami k mravným princípom. Takýmto hrdinom je pre mňa dobrý človek, kňaz Anton Srholec. Je ním aj publicista Roman Kaliský, ktorý s obdivuhodnou odvahou vzdoroval všetkým komunistickým mýtom (vrátane toho dubčekovského). Nebolo ich mnoho. Nebolo mnoho tých, ktorí prežili štyridsaťročné obdobie totality bez poškvrny. Nebolo mnoho hrdinov. O to výraznejšie ich treba odlíšiť od ostatných, ktorí to so svojím „utrpením“ neraz očividne preháňajú a dnes si z neho robia dokonca živnosť. Od tých, ktorí sa v skutočnosti nestali pokračovateľmi najlepších demokratických tradícií, ale iba súčasťou tzv. tieňového establishmentu. Od tých, ktorí sa nevyznačovali slobodou ducha, ale lojalitou k jednej, dnes pre zmenu dominantnej doktríne. Revolúcia nám nepriniesla slobodu. Revolúcia nám priniesla možnosť slobody. Možnosť, ktorú mnohí nevyužili dodnes...
