Ústrednou myšlienkou mediálnych hodnotení bola téza, že britskému premiérovi je Dzurinda bližší ako Fico, a preto bol podporiť pred voľbami šéfa slovenskej exekutívy. Ak by to však bolo také jednoduché, Blair by nikdy nevyjadril takú jednoznačnú podporu Jiřímu Paroubkovi, ktorý zastáva postoje takmer identické s názormi Roberta Fica. Navyše, v rozhovore pre Českú televíziu britský premiér povedal na adresu politiky českej sociálnej demokracie prakticky tú istú vetu, ktorou sa pár hodín pred ním bránil pred novinármi šéf slovenskej opozície: každá krajina je špecifická, a preto ich problémy a metódy riešenia nemožno porovnávať. Výnimočné teda nie je to, že Blair sa v Bratislave nestretol s Ficom (to sa skrátka nerobí, rokovania s opozíciou sa plánujú v zásade pri návštevách krajín s autoritatívnym režimom) a dokonca ani to, že umožnil Dzurindovi vložiť si do pamätníčka ďalší dôležitý záznam, ale fakt, že pozval šéfa Smeru v apríli do Londýna. V kontexte protokolárnych zvyklostí je to oveľa dôležitejší signál.
Ponechajme teraz bokom špekulácie, či je to preto, že vzťahy Labour Party a slovenskej sociálnej demokracie sú predsa len srdečnejšie ako by to rada videla naša tlač alebo preto, že so stranou, ktorá má preferencie vyššie, než všetky subjekty (bývalej) vládnej koalície dohromady, jednoducho treba vážne rátať. Oveľa podstatnejšie je vysvetliť, že Blairova cesta do Prahy nebola vyjadrením jeho osobných sympatií, ale súčasťou záväzku Strany európskych socialistov, v rámci ktorého je zvykom podporovať pred voľbami premiérov z partnerských strán. Tu treba zdôrazniť, že tak Jiřího Paroubka, ako aj pred časom Férenca Gyurcsánya podporil Blair celkom otvorene a nedvojzmyselne – na rozdiel od zdvorilého opätovania vskutku mimoriadnych lichôtok Mikuláša Dzurindu, ktoré britský premiér v takom rozsahu a hĺbke už sotva bude niekedy od niekoho počuť. Slovenský premiér sa naozaj snažil navodiť dojem, že Tretiu cestu reprezentuje na Slovensku práve on a v tejto insitnej politologickej úvahe ho podporili niektorí na všetko pripravení analytici (čím sa prejavil až dojemný záujem pravice na osude ľavice), ale rozoznať, čo sa varí v hrnci európskej sociálnej demokracie, je predsa len trošku zložitejšie.
V prvom rade je potrebné uvedomiť si, že tak Strana európskych socialistov, ako aj Socialistická internacionála už dávno nie sú ideologicky kompaktným hnutím, ale skôr vplyvným politickým klubom vyše 150 strán z celého sveta, ktorý drží pokope skôr solidarita mocenských záujmov ako spoločné hodnoty. Svedčí o tom aj fakt, že obdobie deväťdesiatych rokov, keď v takmer všetkých členských štátoch EÚ vládla ľavica, sa nijako výrazne neprejavilo na vtedajšej európskej politike. Samotnú členskú základňu Socialistickej internacionály tvorí taký nesúrodý konglomerát strán a hnutí, že často mám sám problém pochopiť, čo ich spája. V novembri 1999 som bol na kongrese Socinterny v Paríži svedkom podivuhodných obrazov. Podo mnou sedel sandinovec Daniel Ortega, ktorého som si ja veruže pamätal skôr ako nikaragujského diktátora, než sociálneho demokrata. Vedľa neho sedel vodca rumunskej Demokratickej strany Petre Roman, ktorá len pri znásilnení mysle znesie prívlastok ľavicová. Na tribúne sa demonštratívne objímali Jásir Arafat s Ehudom Barakom a za rečníckym pultom sa vystriedal Gerhard Schröder s marockým premiérom, ktorý len dva týždne pred tým brutálne rozohnal demonštráciu žien za rovnoprávnosť. Tony Blair hovoril o tom, že by sa mu páčilo premenovanie Socialistickej internacionály na niečo „modernejšie“ a Šimon Peres zanovito tvrdil, že „socializmus nie je ekonomická dogma, ale civilizácia humanizmu a pre Európu znamená to, čo pre Ameriku demokracia“...
Priznám sa, že práve od tohto momentu som začal výraznejšie vnímať stratu principiálnosti v politike. Je naozaj čudné čítať knižku Brigity Schmögnerovej, v ktorej kritizuje Blaira ako neoliberála, pretože nie je to tak dávno, keď ho dávala slovenskej ľavici za vzor. Je naozaj zvláštne rozpamätať sa na jedného mladého španielskeho socialistu menom Javier Solana, ktorý viedol ulicami Madridu demonštráciu proti vstupu svojej krajiny do NATO a napokon ho vidieť ako generálneho tajomníka tejto organizácie, ktorý riadi bombardovanie Juhoslávie. Je nezvyčajné sledovať životnú púť predsedu Európskej komisie Josého Barrosa, ktorý sa z pozície prívrženca maoizmu dopracoval až za šéfa konzervatívnej strany. Nie je to však jav, ktorý by bol typický výlučne pre ľavicu. Vidieť slovenského premiéra, ako sa snaží skĺbiť konzervativizmus s liberalizmom a vypomáha si sociálnodemokratickými prvkami tiež nie je bohviečo.
Za tejto situácie hovoriť o Tonym Blairovi ako o mužovi, ktorý „zmenil delenie na ľavicu a pravicu“ a vynašiel nejakú novú univerzálnu politickú cestu, po ktorej by sme sa mali vydať všetci, je buď znakom neinformovanosti alebo lacnej propagandy bez vyššej výpovednej hodnoty. A to nielen preto, že v serióznych politologických diskusiách sa marketingový projekt Tretej cesty už dlhšiu dobu neberie príliš vážne, ale najmä pre to, že individuálna dezercia z jedného politického tábora neznamená, že sa rúcajú celé ideológie. Delenie na ľavicu a pravicu je už naozaj zastarané, ale z úplne iných dôvodov, ako by to chcel vidieť premiér Dzurinda. Je to dané najmä tým, že trecie plochy politických konfliktov sú mnohovrstevnejšie a zložitejšie ako klasický pravo-ľavý diskurz. Chápem, že v insitnom slovenskom prostredí, kde sa pojem „ľavica“ stal nádavkou, kde sa sociálna demokracia nechápe ako legitímna súčasť politického spektra, ale ako hrozba pre Reformu a kde sa politická pluralita nahrádza akýmisi spoločnými záujmami, je veľmi ťažké viesť inteligentný dialóg o tejto veci a nebyť pritom obvinený v tom lepšom prípade zo sympatií k Smeru a v tom horšom z komunistických rezíduí, ale práve preto o tom píšem práve sem.
Tony Blair je fenomén, ktorý opantáva európsku politiku už od svojho triumfálneho nástupu k moci roku 1997. Málokto si však dokáže pripustiť, že za svoj úspech nevďačí ani tak novej ideológii, ako neprekonateľnému osobnému čaru a schopnostiam, ktoré z neho urobili bezpochyby najlepšieho rečníka súčasného sveta. To je niečo, čo sa nedá dosiahnuť prihlásením sa k Tretej ceste. Sám som pred deviatimi rokmi ako novinár na vlastné oči videl, čo dokázal Blair urobiť s davom. Jeho obdivovateľky vrieskali na predvolebných mítingoch ako na koncerte rockovej hviezdy. Vyzliekali si tričká a opojené šarmom svojho idolu túžili, aby sa ich aspoň letmo dotkol. Na poslednom stretnutí s voličmi pred Royal Festival Hall som videl polonahé dievčatá, ako v stave nepochopiteľnej hystérie revali na Blaira „Tony, milujem ťa! Tony! Tony!“ a slzy im stekali po tvári. A Tony ich objímal, bozkával a nechal sa unášať vrcholom svojej slávy. Zdalo sa, že to ani nie sú voľby. Zdalo sa, že vypukla revolúcia. V sídle Labour Party v Millbank Tower mi povedali, že niektoré scenáre stretnutí s voličmi vymýšľal s obľubou sám Blair. Na najväčšie a najdôležitejšie mítingy prichádzal s jedenástimi helikoptérami v určenom útvare, čo bolo nesmierne pôsobivé (zámerne to pripomínalo scénu z amerického vojnového filmu Apokalypsa). Jeho imidžmejkri ním boli nadšení. Vedel, kedy a ako sa usmiať, komu podať ruku, kampaň dolaďoval vlastnými vsuvkami, samozrejme pri tom nechýbali psy a malé deti (znenazdajky si čupol k malému dievčatku, ktoré ho ponúklo cukríkom a Blair, cmúľajúc, sa s ním rozprával ako chalan z ulice – no ak ste podľahli dojmu, že toto všetko je úžasne ľudské a spontánne, chyba: všetko bolo starostlivo naplánované).
Najdokonalejšiu scénu však pripravil na poludnie, 2. mája 1997, keď sa po historickom volebnom triumfe vydal na svoj víťazný pochod k sídlu britského premiéra. Stál som spolu s hviezdnym obsadením novinárov z celého sveta pred Downing Street 10 (tisíce ľudí sa tlačili pred bránou na hlavnej ulici), keď sa na bulvári krátko pred jednou hodinou objavila kolóna áut. Dav sa ihneď hnal k nim a nedokázala ho zadržať ani jazdecká polícia. Priechod bol zablokovaný. Vzápätí vydali príkaz, aby sa otvorili brány Downing Street a ľudí pustili až k sídlu britského premiéra (naposledy takýto pokyn vydal Winston Churchill). Zrazu sa však na jednom aute na očividné zdesenie polície otvorili dvere a z nich vystúpila vysoká postava Tonyho Blaira. Obrovské nadšenie nepoznalo hraníc. Blair prekročil bránu Downing Street triumfálne ako rímsky cisár. Ťažko si to predstaviť. Prechádzal morom zástav a jeho kroky sprevádzal cyklický popevok jeho mena. Tisíce rúk s vlajočkami sa rytmicky vystierali k svojmu milovanému idolu a duté hučanie davu pripomínalo hádam len scénu z hollywoodskeho filmu Gladiátor, keď z arény odchádza víťaz a diváci revú „Maximus, Maximus...“
Chcem tým povedať, že niečo podobné Mikuláš Dzurinda ani Robert Fico nikdy nedokážu. Toto nie je o ideologickom smere, ale o osobnom čare. Ktokoľvek iný by po toľkých škandáloch ako Tony Blair už dávno neprežil. Ale tento muž, ktorý dokáže aj príbalový leták z toaletného papiera prečítať ako vzrušujúcu politickú víziu, je hodnotený úplne odlišnými, iracionálnymi kritériami, nepochopiteľnými pre toho, kto ho nezažil v akcii naživo. Ako štátnik a človek je to šašo a pokrytec, ako herec a rečník bezmála génius. Videl som texty jeho prejavov – bezduché zlátaniny primitívnych fráz, ktoré by nenadchli ani zanieteného okresného aparátčika. Ale videl som aj ich prednes, ktorý zdvihol zo stoličiek stovky ľudí a spustil frenetické standing ovation.
Voľby sa však vyhrávajú doma. Mikulášovi Dzurindovi sotva zdvihne preferencie fakt, že mu Tony Blair podal v Bratislave barly a George Bush si ho počas jeho takmer náboženskej púte do Washingtonu pritisne na hruď. Naopak, pre Tonyho Blaira bude v konečnom dôsledku dôležitejšie, kto uchopí na Slovensku moc. A treba povedať, že napriek miestami už trochu trápnej démonizácii Roberta Fica sa dá očakávať, že líder Smeru sa bude správať v zahraničí až nudne štandardne. Fico totiž miluje uznanie elity a v tomto sú si s Dzurindom na nerozoznanie podobní. Všetko ostatné sú nepodstatné predvolebné tančeky.
