Ak Teherán získal z americkej agresie voči Iraku nejaké poučenie, bola to predovšetkým téza, že na štáty, ktoré vlastnia jadrovú zbraň, sa neútočí. Preto nie náhodou spustil Irán kontroverznú časť svojho nukleárneho programu, ktorá môže byť zneužitá aj na vojenské účely, práve v septembri 2002 – bezprostredne po tom, čo George Bush zaradil túto krajinu do smutnej preslávenej „osy zla“. Severná Kórea bola ešte rýchlejšia a poistila si svoj režim vývojom jadrovej zbrane, v dôsledku čoho sa s Pchjongjangom rokuje podstatne opatrnejšie ako s Teheránom. Američania skrátka vytvorili okupáciou Iraku situáciu, kedy sa viaceré štáty pokúšajú ochrániť svoju nezávislosť vlastníctvom atómovej bomby. Väčšina arabských štátov dnes uvažuje tak, že jediný spôsob, ako sa zbaviť faktickej i symbolickej asymetrickosti vo vzťahu k postkoloniálnemu Západu, je dosiahnutie tzv. atómovej suverenity, ktorej nositeľom musí byť nejaká fundamentalisticky moslimská krajina. Takouto krajinou je v očiach mnohých moslimov Irán. Už dnes je regionálnou mocnosťou (z tohto hľadiska mu dobytie Iraku iba pomohlo). Jeho vojenský potenciál sa nedá porovnať s nikým v regióne, s výnimkou Izraela. Vlastní vysoko moderné rakety krátkeho a stredného doletu. Disponuje možnosťou mobilizovať nielen viac ako 20 miliónov ideologicky vyprofilovaných mužov, ale aj 12 miliónov žien. Je schopný účinne odpovedať na akýkoľvek ničivý útok. A čo je možno pre krajiny tohto regiónu najdôležitejšie - nie je závislý na Západe v takej miere ako povedzme Pakistan či Saudská Arábia, čo môže upokojiť moslimský svet natoľko, aby vo významnejšej miere negeneroval hysterické spôsoby doháňania západnej dominancie (vrátane takých zúfalých foriem odporu, aké predstavuje terorizmus).
Jadrová zbraň už skrátka dávno nie je iba odstrašujúcim prostriedkom, ale predovšetkým koncentrovanou jednotkou sily, ktorá v sebe zahŕňa všetky doterajšie znaky centrálneho postavenia v modernej civilizácii. V tejto otázke sa v Teheráne vždy zhodovali aj reformisti s konzervatívcami. S ohľadom na toto poznanie a reálne trendy generálny riaditeľ Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE) Muhammad el-Baradej vyslovil pred dvoma mesiacmi prognózu, že v priebehu nasledujúcich dvoch dekád by mohlo získať jadrové zbrane až dvadsať ďalších štátov. Viniť z tohto stavu iba „darebácke štáty“ je typickým prejavom západného pokrytectva. Nesmieme zabúdať, že ak dnes niekto očividne a dokázateľne porušuje Zmluvu o nešírení jadrových zbraní (NPT), tak sú to západné krajiny. Dohoda totiž v článku IV zaväzuje vlastníkov atómových bômb k opatreniam smerujúcim k nukleárnemu odzbrojeniu. Takéto aktivity krajiny tzv. jadrového klubu nielenže nevyvíjajú, ale Spojené štáty priamo vyrábajú nové druhy, zvyšujú ich ničivú silu, presnosť i dolet. Je potom trochu zvláštne, ak jedna skupina štátov chce od inej to, čo sama nie je ochotná splniť. Je politicky nechutné, ak za sobotňajšiu rezolúciu Rady guvernérov MAAE (ktorá upodozrieva Irán z porušenia NPT a posúva problém pred Bezpečnostnú radu OSN) hlasovali aj India, Pakistan a Izrael, ktoré atómové hlavice vlastnia, no sami dosiaľ nepodpísali Zmluvu o nešírení nukleárnych zbraní. Z formálneho hľadiska je totiž Irán nielen signatárom spomínanej dohody, ale ústami svojich najvyšších predstaviteľov aj niekoľkokrát ubezpečil, že atómovú energiu potrebuje len na mierové účely.
Pravda, je viacero dôvodov, aby sme tomu neverili, resp. boli maximálne ostražití. Diplomatický tlak je celkom na mieste. Ale pri rastúcom rinčaní zbraní netreba prepočuť jeden významný moment: priamy dôkaz, že táto krajina smeruje k výrobe jadrovej zbrane, dosiaľ nejestvuje. Aj David Key, bývalý šéf americkej inšpekčnej skupiny, ktorá hľadala v Iraku neexistujúce zbrane hromadného ničenia, varoval v článku pre Washington Post, že podobne ako pred troma rokmi, aj teraz naháňajú Spojené štáty fatamorgánu – hrozbu, pre ktorú nemajú relevantné dôkazy. Existujú len nepriame svedectvá, pochádzajúce z kruhov disidentov a emigrantov, pričom si treba uvedomiť, že tieto skupiny majú svoju vlastnú agendu (zvrhnutie režimu) a že musia byť (najmä po skúsenostiach z Iraku) overené z iných zdrojov. Aj v kľúčovej rezolúcii Rady guvernérov MAAE sa nespomína porušovanie NPT, ale „absencia dôvery“. Nedostatok dôvery na oboch stranách je kľúčový faktor celého sporu. Irán je presvedčený, že Spojené štáty chcú rozpútať novú vojnu. Spojené štáty si zasa myslia to isté o Iráne.
K upokojeniu situácie neprispeli ani lídri oboch krajín. Pôvodné stanovisko Georga Busha zachádzalo totiž do extrému a požadovalo od Teheránu, aby sa vzdal nukleárnej energie v celom rozsahu, teda aj na výrobu elektriny. Pritom to bol práve americký prezident Dwight Eisenhower, ktorý v decembri 1953 predniesol na pôde Valného zhromaždenia OSN slávny prejav, v ktorom deklaroval, že každý štát má nielen právo na mierový rozvoj jadrovej energetiky, ale môže očakávať aj pomoc od nukleárnych veľmocí (táto línia sa stala hlavnou zásadou MAAE). Argument, že úplný cyklus výroby a využitia jadrového paliva znamená riziko zneužitia tejto technológie na výrobu nukleárnych zbraní, je pravdivý – ale platí pre všetky štáty, vrátane (akokoľvek komicky to znie) Slovenska. Politika MAAE mala v sebe zabudované toto riziko od prvého dňa svojej existencie. Na druhej strane Mahmúd Ahmadínedžád sústavne provokuje Západ svojimi militantnými výrokmi na adresu Izraela a USA. Avšak akokoľvek nás jeho prejavy urážajú a poburujú, treba si s chladnou hlavou uvedomiť, že tieto útoky sa obmedzujú len na verbálne inzultácie. Okrem toho vrchným veliteľom ozbrojených síl v Iráne nie je prezident Ahmadínedžád, ale ajatolláh Chameneí.
Napriek tomu, že vojenské riešenie situácie si dnes oficiálne nikto neželá, parametre sú nastavené mimoriadne nebezpečne. V prvom rade Mahmúd Ahmadínedžád bezprostredne po rozhodnutí Rady guvernérov MAAE nariadil ako odvetné opatrenie ukončenie inšpekcií tejto organizácie, s ktorou Irán až doteraz pomerne vecne spolupracoval. Okrem toho samotné posunutie problému pred Bezpečnostnú radu OSN v tejto fáze veľa vyriešiť nemôže. Na presadenie ekonomických sankcií sa sotva nájde dostatočný počet hlasov. Irán je druhým najväčším producentom ropy v rámci OPEC. Čína nikdy nebude hlasovať za to, aby boli ohrozené dodávky tejto suroviny, bez ktorej by sa mohla zrútiť jej búrlivo sa rozvíjajúce hospodárstvo. Pre druhú najväčšiu ekonomiku sveta Japonsko je Irán najväčším dodávateľom ropy. Na iránske zdroje sa spolieha aj mnoho ďalších krajín. Okrem toho ekonomické sankcie sú z hľadiska snahy o zastavenie vojenského nukleárneho programu neúčinné, ako to ukazuje minimálne príklad Severnej Kórey. Jediným predvídateľným dôsledkom by bolo celkom určite odstúpenie Iránu od Zmluvy o nešírení jadrových zbraní.
Situácia teda veľa riešení neponúka. Je síce pravdou, že vzniknutú krízu si do značnej miery zapríčinil sám Ahmadínedžád svojimi absolútne neprijateľnými vyhláseniami, za ktoré by mal byť vyhlásený za personu non grata. Ale nemožno vylúčiť ani možnosť, že George Bush celú krízovú situáciu okolo iránskeho jadrového programu vedome vyprovokoval. Popri spomínanom a zbytočne konfrontačnom vyhlásení „osy zla“ nemožno zabúdať, že vtedajší námestník amerického ministra zahraničných vecí (a dnešný veľvyslanec v OSN) John Bolton sa už roku 2003 nechal počuť (podľa najvplyvnejšieho izraelského denníka Ha´aretz), že keď USA ukončia dobytie Iraku, na rade je Irán. Napokon, samotné vyhlásenie „osy zla“ vtedy mnohí analytici dešifrovali ako neklamný znak, že je iba otázkou času, kedy Bush napadne Teherán. A prezident Spojených štátov už v auguste minulého roku oficiálne nevylúčil ani túto možnosť. Jeho viceprezident Dick Cheney dnes prednáša desiatky prejavov, v ktorých vykresľuje temný obraz Iránu ako „najväčšej hrozby od skončenia studenej vojny“. Opäť sa hovorí o „novom Hitlerovi“. Tento vývoj sa až nápadne ponáša na scenár, ktorý bol použitý pred vojnou v Iraku. Masívna ideologická príprava obyvateľstva, zámerná mystifikácia a démonizácia nepriateľa, hľadanie príbehov, ktoré vojnu ospravedlnia alebo jej príčiny „zušľachtia“, uplatňovanie logiky dezinformácie – to všetko sú klasické nástroje vojnovej propagandy, ktoré sa používajú minimálne od čias Carla von Clausewitza. Napriek oficiálnym ubezpečeniam je svet bližšie k vojne, než väčšina z nás tuší.
Racionálne uvažujúci človek, zvážiac všetky politické a ekonomické súvislosti sporu, musí prísť nevyhnutne k záveru, že za týchto okolností by bola vojna proti Iránu čírym šialenstvom. V tomto priestore sa totiž koncentrujú takmer učebnicové predpoklady na vypuknutie svetového konfliktu. Ako tvrdia viacerí diplomati v OSN, ak Bush a Ahmadínedžád načisto nezošaleli, vojna nebude. Lenže posledný vývoj ukazuje, že práve na toto sa u spomínaných pánov nedá celkom dobre spoľahnúť. Kardinálnym nebezpečenstvom je neprehliadnuteľný náboženský kontext politickej inšpirácie oboch prezidentov. Mahmúd Ahmadínedžád mal mesianistické videnie, počas ktorého ho vraj obklopilo svetlo. Po tomto zážitku iránsky prezident vyhlásil, že hlavným poslaním jeho vlády je pripraviť cestu na príchod uctievaného dvanásteho imáma Mahdího, ktorý by mal vyvolať Posledný súd a koniec sveta (treba dodať, že presvedčenie ctiteľov dvanásteho imáma považoval za extrémistické aj sám ajatolláh Chomejní, kým Ahmadínedžád ich dosadil do svojho kabinetu i naprieč štátnou správou). Aj George Bush je presvedčený, že na Blízkom východe vykonáva poslanie od Boha a ako prívrženec ultrakonzervatívnych hnutí, ktoré majú veľmi blízko k mesiášskym a apokalyptickým myšlienkam, verí, že Antikrist je už na Zemi, Armagedon sa blíži a možno ho povedie on sám. Bývalý šéf palestínskej diplomacie Nabil Shaat koncom minulého roka reprodukoval v televízii BBC slová amerického prezidenta, ktorý počas summitu v egyptskom letovisku Šarm el-šejk roku 2003 všetkým zúčastneným údajne povedal: „Som vedený poslaním od Boha. Boh mi riekol: George, choď a bojuj proti tým teroristom v Afganistane. A ja som to urobil. A potom mi Boh povedal: George, choď a ukonči tyraniu v Iraku. A tak som urobil i to.“ A Bush pokračoval (aby sme zostali v biblickom tóne): „A teraz, opäť cítim, že ku mne prichádzajú Božie slová: Choď a vytvor mier na Blízkom východe. A ja to, Pane Bože, skutočne urobím!“
Zrážka týchto šialených koncepcií sa môže skončiť iba katastrofálne. Náboženský fanatizmus premenený na politickú doktrínu je esenciálnym vyjadrením globálnej hrozby pre ľudstvo na začiatku 21. storočia. Nemáme veľa možností, ako sa správať. Osobne si myslím, že je nevyhnutné vrátiť sa ku koncepcii všeobecného odzbrojenia s univerzálnymi pravidlami pre všetkých, inak sa sotva podarí zabrániť, aby sa počet štátov disponujúcich nukleárnymi zbraňami rozširoval. V opačnom prípade sa splnia tie najpesimistickejšie prognózy a naše deti nám budú vyčítať, že sme nezvládli situáciu, ktorá mala jasnú logiku.
