Palkova kritika "mediálneho gangsterstva", s ktorou vyrukoval na sobotňajšom sneme KDH, nie je nová. Keď bol Pavol Kanis nútený opustiť kreslo ministra obrany pre nejasnosti okolo financovania svojho domu, hovoril o "mediálnej mafii", ktorá údajne stála za jeho demisiou. Oba spôsoby kritiky majú jeden spoločný menovateľ: sú osobné a nie sú podložené žiadnymi vecnými argumentmi. Ani Pavol Kanis, ani Vladimír Palko nepatria k systémovým kritikom médií ako sú Noam Chomsky, Pierre Bordieu či Jerry Mander. Palkovo riešenie problému je navyše nielen číro ideologické, ale najmä naivné. Minister vnútra očakáva, že situácia v médiách sa zmení, keď Katolícka univerzita v Ružomberku vychová novú generáciu mladých kresťanských novinárov, ktorá odmietne "mediálnu plytkosť" a s ktorou prídu "ďalšie veľké chvíle KDH". Ponechajme teraz bokom skutočnosť, že posledná časť vety prezrádza rýdzo stranícke a mocenské motívy Palkovho útoku na médiá. Ponechajme bokom fakt, ako sa pasuje s "mediálnou plytkosťou" kresťanský riaditeľ prepytujem verejnoprávnej televízie Richard Rybníček. Venujme sa vecnej stránke veci, a tou je niekoľkoročná skúsenosť, ktorú má slovenská mediálna scéna práve s prácou mladých žurnalistov. Fakt, že redaktori bez akýchkoľvek životných skúseností, omráčení atraktívnou pracovnou ponukou, oveľa ľahšie podliehali manipulácii a slúžili všetkým možným, len nie novinárskym záujmom, už bol dostatočne preukázaný aj v odbornej sfére. Prehnané očakávania, ktoré minister vnútra vkladá do novej generácie, teda svedčia iba o tom, že práci médií vôbec, ale vôbec nerozumie.
To však neznamená, že by Palkova kritika nemala racionálne jadro. Bolo by prospešné, keby tu vznikla hlbšia verejná diskusia o úlohe médií. Ibaže takúto diskusiu nemôže naštartovať politik, ktorý má v danom spore príliš úzke záujmy.
Minulý týždeň zverejnila medzinárodná organizácia Reportéri bez hraníc správu, podľa ktorej Slovensko patrí medzi desať krajín sveta s najväčšou zárukou slobody tlače. Skôr, kým prepadneme eufórii, mali by sme vedieť, že toto číslo nehovorí nič o reálnych zárukách slobody prejavu bežného občana. Sloboda prejavu dnes nemôže byť stotožňovaná so slobodou médií. Takéto záruky poskytovala tlač možno v 18. a 19. storočí, kedy predstavovala demokratickú alternatívu voči moci a svojvôli štátu. V priebehu 20. storočia však médiá sami prerástli do podoby konzervatívnej mocenskej štruktúry, ktorej cieľom je udržať si komunikačné privilégiá, čo najmä v ére internetu nepôsobí nijako progresívne.
Otázkou teda nie je, aké sú záruky slobody médií - lebo toto právo čoraz viac spadá skôr do sféry slobody podnikania. Otázkou je, či sa názory verejnosti slobodne premietajú aj do obsahu médií. A tu môžeme celkom pokojne povedať, že médiá si vytvorili vlastný virtuálny svet, ktorý neodráža realitu ani len približne. Je to zarážajúce, ale takmer nikomu neprekáža, že tu takmer nepozorovane zanikol jeden názorový prúd žurnalistiky, že obmedzená diskusia sa vedie len vo vnútri jedinej dominantnej ideologickej schémy, že pluralita sa v čoraz väčšej miere nahrádza akýmisi "spoločnými záujmami", ktoré robia z diskurzu o reformách diskurz o Reforme v orwellovskom zmysle slova.
V ére dnešných komunikačných možností žiadať slobodu prejavu znamená žiadať slobodu informácií, nie médií. Znamená to žiadať slobodu nielen PRE, ale najmä VOČI médiám. Tým, že sa médiá zameriavajú skôr na minimálnu interpretačnú schopnosť publika a neumožňujú vzájomnú interakciu, skutočnú komunikáciu, sú pokračovateľmi skôr kultúrnej línie totalizujúcej ako demokratickej skutočnosti. Mediálny sprostredkovateľ sa v ére internetu javí ako čoraz obmedzujúcejší faktor. Z tohto hľadiska aj blog predstavuje dôležitý symbol na ceste k odstráneniu komunikačných privilégií masových médií.
