Je však mier na Zemi naozaj takou samozrejmosťou, že nám už nestojí ani len za zmienku? Je tento svet bezpečnejší ako v časoch studenej vojny, keď stálo ľudstvo iba krôčik od jadrovej apokalypsy? Naučili sme sa vnímať nešťastie len cez jeho mediálneho sprostredkovateľa. Zdá sa nám, že niet väčšej katastrofy ako je vojna v Iraku či väčšieho nebezpečenstva ako je terorizmus. Vo svete však existujú aj iné ako mediálne atraktívne konflikty. Práve v týchto chvíľach sa bojuje na 16 miestach našej planéty. V severnej Ugande, Sierre Leone či Kamerune umierajú ľudia v tieni kamier povedzme najnovšieho výbuchu v Londýne, pri ktorom sa našťastie nikto nezranil. Všade tam chýba súcit a záujem o človeka. A nielen to.
Na Svetovom summite OSN v New Yorku niektoré krajiny (medzi nimi nielen Irán, ale aj Spojené štáty) hanebným spôsobom zablokovali prijatie dohody o jadrovom odzbrojení. A to v čase, keď miera zbrojenia dosahuje alarmujúce hodnoty porovnateľné s horúčkovitým, vrcholným tempom militarizácie počas studenej vojny v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Vtedy sa za zastavenie pretekov v zbrojení dvíhali varovné hlasy z celého sveta, dnes nás naopak presviedčajú, že rast nákladov si vyžaduje naša "bezpečnosť". Takáto nebezpečná argumentácia sa však naposledy presadila pred druhou svetovou vojnou. Námietka, že štát sa nemôže vzdať používania nemorálnych vojenských prostriedkov, pretože by sa tým ocitol v nevýhode, vonkoncom neobstojí. Aj pre jednotlivca je predsa zvyčajne veľmi nevýhodné podriaďovať sa mravným normám a vzdať sa brutálneho a svojvoľného správania. Pohltení vírom "vojny proti terorizmu", jednostranne informovaní, bez schopnosti odstupu od veľkých premien okolo nás a bez potuchy o budúcnosti, nie sme schopní pochopiť význam dojmov, ktoré sa na nás hrnú. Vnímaním vojny ako legitímneho nástroja riešenia sporov medzi národmi sa posúvame pred rok 1914, popierame celú historickú pamäť, stovky medzinárodných dohôd a poznanie, že súčasný svetový poriadok sa nezrodil z rozmaru veľmocí, ale zo skúsenosti šesťročnej celosvetovej agónie ľudstva počas druhej svetovej vojny.
Akoby pre nás mier stratil zmysel. Nielen ako slovo, ktorého význam nevie nikto uchopiť, ale aj ako hodnota. Zabúdame, že je oveľa jednoduchšie rozpútať vojnu ako nastoliť mier. Mier vždy bol a bude predovšetkým ideálom, najvyšším posvätným princípom existencie ľudstva. K takémuto ideálu nemožno pristupovať ako k cieľu, ale ako k ceste. Budovanie trvalého mieru je mnohorozmerné, oveľa komplikovanejšie ako si to predstavujú súčasní politici. Sugmund Freud svojho času povedal, že vojny neprestanú, pokiaľ budú národy žiť v takých rôznorodých životných podmienkach, pokiaľ sa hodnota individuálnezho života u jednotlivých národov natoľko odlišuje a pokiaľ je nenávisť, ktorá ich rozdeľuje, takou silnou pohnútkou duševného života. Mier má jednoducho aj svoj sociálny a kultúrny rozmer. OSN sa už päť rokov bezvýsledne snaží presadzovať to, čo nazvala "kultúrou mieru" a aj slovenský spisovateľ Ladislav Ballek s obľubou hovorieva, že skutočné a trvalé zmeny v spoločnosti môže naštartovať iba kultúra.
Mier bol počas celej histórie ľudstva niečím nevýslovne krehkým, labilným, ohrozeným. Ako myšlienka, želanie, cieľ a ideál je však aj čímsi obdivuhodne starým. Už celé tisícročia poznáme mocné slovo, ktoré tvorí základ našej morálky: NEZABIJEŠ. Slovo, ktoré muselo na necivilizované kmene pôsobiť šialene, zničujúco. To, že je človek schopný takého výroku, takej nesmiernej požiadavky, ho viac ako ktorýkoľvek iný znak odlišuje od zvieraťa. Je to voľba, ktorá si vyžaduje úplne nové vytváranie sociálnych vzťahov. Práve preto nie som pasívnym pacifistom v klasickom zmysle slova, ako sa domnieva mnoho mojich priateľov (i nepriateľov). Presadzovanie princípu nenásilia je aktívne. Otázka nestojí tak, či by sme sa dali zabiť pri útoku nepriateľa, ale čo sme schopní urobiť pre to, aby k niečomu podobnému nedošlo. Aj k terorizmu môžete zaujať dvojaký postoj. Môžete nasadiť tanky, bombardéry a pechotu (ako to robia Spojené štáty a ich spojenci), zmasakrovať jeden štát, a potom sa dívať s otvorenými ústami, ako vzrastá počet teroristických skupín ako huby po daždi. Ale môžete namiesto toho sústrediť svoju energiu na vyriešenie "matky všetkých konfliktov" - izraelskou-palestínsky spor - , čo by dramaticky zmenilo politickú klímu na Blízkom východe. Môžete presadiť otvorenie svetových trhov pre rozvojové krajiny a vziať extrémistom, zneužívajúcim biedu ľudí na protizápadné výpady, vietor z plachát. Môžete sa pokúsiť zmeniť pravidlá v Medzinárodnom menovom fonde a Svetovej banke, ktoré kruto postihujú chudobné štáty a zvyšujú úspešnosť teroristov pri získavaní nových dobrovoľníkov.
Systémové vytváranie mierovej atmosféry nie je jednoduchým a už vôbec nie jednorazovým úsilím. Každé iné riešenie je však nielen netrpezlivé, ale aj extrémistické, hlúpe a bezvýsledné. Kedy už konečne pochopíme, že každý zabitý vojak je večným opakovaním nášho najväčšieho civilizačného omylu? Nenechajme sa pomýliť najrozličnejšími antihumanistickými výzvami dneška. Mier vždy bol a zostane najšľachetnejším ideálom ľudstva. Nikdy sa však k nemu nepriblížime, ak nebudeme nosiť v srdci myšlienku na svoju spoluvinu. V spore o to, kam sme sa dostali, totiž niet nevinných.
