Nedostatok občianskej vyspelosti sa ešte dal pochopiť krátko po revolúcii, keď sme sa všetci priúčali pravidlám demokratického života a jeho politickej štruktúre. Dodnes sa smejem na príhode, keď sme sa ako mladí nadšení aktivisti VPN tešili z možností, ktoré zrazu ponúkal pluralitný systém a počas vzácnych voľných chvíľ revolučnej hektiky sme vlastne po prvý raz začali uvažovať o svojej politickej orientácii. Vtedy môj kamarát zrazu zahlásil: „Ja budem sociálny demokrat ako Bush... Bush je sociálny demokrat, nie?“ Neskôr vysvitlo, že ho to ťahalo viac k Bushovi ako k sociálnej demokracii, ale to je už iný príbeh...
Veľmi podobná situácia sa o niekoľko rokov neskôr zopakovala v tábore liberálov. Rudolf Chmel (intelektuálny guru dvoch liberálnych strán) mi raz opisoval situáciu, ako za ním pri zakladaní Demokratickej únie prišli viacerí politici (niektorí z nich sú stále vysokí ústavní činitelia) a prosili ho, aby im poradil nejakú odbornú literatúru. Chceli vedieť, čo to tí liberáli vlastne sú, keď sa nimi už stali...
Smer zasa musí vďaka svojej skutočne veľkoryso rôznorodej členskej základni organizovať semináre pre vlastných ľudí, aby ich presvedčil, prečo by mali byť sociálnymi demokratmi. O nič lepšie však na tom nebola ani zaniknutá SDĽ, ktorá sa síce slovne hlásila k sociálnej demokracii, no väčšina jej členov žila z intelektuálneho potenciálu druhej polovice osemdesiatych rokov. Politologická nepripravenosť sa prejavuje aj medzi odborne rešpektovanými ľuďmi, ku ktorým bezpochyby patrí bývalá ministerka financií Brigita Schmögnerová. Tá minulý rok vydala zaujímavú knižku o európskom sociálnom modeli, v ktorej kritizuje aj Blairovu neoliberálnu politiku. Bolo by to všetko v poriadku, keby som mal krátku pamäť a nevedel si spomenúť na jej vášnivé články, v ktorých tú istú politiku ako ministerka obhajovala a propagovala.
Nedostatok tradície sa zasa podpisuje pod často až kŕčovité znásilňovanie dejín a hľadanie historických vzorov za každú cenu. Keď sa slovenskí neokonzervatívci rozhodli pomenovať svoj inštitút po Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, nášmu generálovi musel od zlosti nadskakovať kamenný podstavec na mohyle. Stotožniť Štefánika s konzervativizmom je také absurdné ako nazvať nejaký politický think-tank „Socialistický inštitút Milana Hodžu“. A keď sme už pri Hodžovi, ten sa stal ikonou pre liberálov ako vzor ich hodnôt. Keby však vedeli, aké machinácie robil s veľkostatkami vo funkcii ministra poľnohospodárstva v rokoch 1932 – 1935, museli by ho podľa dnešných kritérií priradiť k takým „hrdinom“ ako Alexander Rezeš. Ľavičiari by zasa radi urobili z Alexandra Dubčeka sociálneho demokrata, hoci tento dobrý jednoduchý človek pravdepodobne do dôsledkov nikdy netušil, čo to znamená. Komunisti sa zasa hlásia k Marxovi, hoci väčšina z nich ho nikdy nečítala a jeho názory poznajú len zo Stalinovej tzv. marxisticko-leninskej interpretácie (v tom sa neuveriteľne ponášajú na svojich úhlavných nepriateľov, neoliberálov, s ktorými majú spoločnú ešte jednu vec: všetkých a všetko podriaďujú ekonomickému primátu).
Niekedy sa historické posolstvá známych osobností zámerne skresľujú alebo dokonca falšujú. Pred tromi rokmi som videl v Tisovci divadelnú hru Petra Štrelingera venovanú 100. výročiu narodenia Vlada Clementisa a 50. výročiu jeho popravy. V závere sa citoval jeho slávny list manželke Lýde z väzenia, v ktorej jej želá, aby sa raz dožila vskutku socialistickej Európy. Autor však toto „nevhodné“ slovo zámerne vypustil a ja som zrazu počul, ako Clementis hovorí o zjednotenej Európe. Náš šéf diplomacie Eduard Kukan zasa pri oslavách 60. výročia vylodenia spojeneckých vojsk v Normandii zahlásil, že táto akcia predznamenala vznik Severoatlantickej aliancie. Nič to, že v tom čase sa o NATO nikomu ani len nesnívalo a že toto spojenectvo viedlo skôr k vytvoreniu Spojených národov. Hlavné je, že minister použil politicky vhodnejšie, aj keď hlúpejšie prirovnanie. Takéto tragikomické situácie sa svojou absurdnosťou dajú porovnať vari len so spôsobmi, akými fašistické a komunistickí cenzori reagovali na slová ohrozujúce ideologickú vydezinfikovanosť režimu. Napríklad v roku 1942 vyšiel v Prahe výber z diela Karla Hynka Máchu, ktorý obsahoval aj jednu báseň pôvodne sa končiacu veršom „Vůdce zhynul! – Vůdce zhynul!“ Keďže však v protektoráte mohol byť iba jeden vodca (ten s tými fúzikmi), vystrašení úradníci zmenili text na „Pán náš zhynul! – Pán náš zhynul!“
To najhoršie, čo sa môže slovu stať, je jeho zneužitie, znásilnenie, sprznenie, a tým aj zdiskreditovanie natoľko, že ťažko získa niekedy späť svoj pôvodný význam. Nacionalizmus zohral v 19. storočí dôležitú pozitívnu úlohu pri zvyšovaní spoločenského vedomia. Aj štúrovci mali veľmi jasne odstupňovanú hierarchiu hodnôt a prízvukovali, že „pred človečenstvom sa aj jednotlivé národy pokoriť musia“. Dnes sa však originálny zmysel tohto termínu vytratil a nacionalizmus sa spája skôr so šovinizmom, čiže získal neprehliadnuteľný pejoratívny nádych a sotva už niekedy obnoví svoj neutrálny politologický náboj. Aj liberalizmus znamenal pôvodne niečo celkom iné. Pojem pochádza zo španielskych kortesov, kde sa objavil na začiatku 19. storočia ako výraz, ktorým sa označovala vernosť myšlienkam Veľkej francúzskej revolúcie – teda princípom, ktoré liberalizmus prinajmenšom od Jeremyho Benthama verejne zatracuje.
Asi najväčšou deformáciou prešlo zo známych dôvodov slovo komunizmus, ktorého používanie je až príliš často politicky infantilné. Asi nemá zmysel vysvetľovať tým, ktorí o tom nechcú nič vedieť, že z filozofického, politologického i ekonomického hľadiska tu komunizmus nikdy nebol, že môžeme hovoriť o komunistickej diktatúre, ale nie o spoločenskom zriadení pod týmto názvom. Slová majú svoj vlastný život. Pochybujem, že sa toto vnímanie upraví. Napriek tomu sa mi žiada upresniť, že to, čo sa tu dialo najmä v päťdesiatych rokoch, bola svojou povahou typická fašistická diktatúra, aj keď riadená komunistickou nomenklatúrou. Protipólom fašizmu ako politického termínu totiž nie je komunizmus, ale anarchizmus, rovnako ako protipólom komunizmu v ekonomickom zmysle slova nie je fašizmus, ale neoliberalizmus. Fakt, že pri hodnotení týchto ideológií pletie väčšina ľudí piate cez deviate, na tom nič nemení.
Ešte zaujímavejšia je sebaidentifikácia s konkrétnym ideologickým prúdom, ktorá býva rovnako často predmetom omylov, ilúzií a skreslení. V tejto súvislosti odporúčam čitateľom pravdepodobne najkomplexnejší a najuznávanejší test politickej orientácie, ktorý nájdete na adrese www.politicalcompass.org. Sto otázok, nad ktorými väčšina z nás bežne neuvažuje, vám prekvapujúco presne určí miesto, kde sa so svojimi názormi pohybujete. Pre mnohých ľudí boli výsledky tohto testu šokujúce. Napríklad jeden môj známy, ktorý bol donedávna poslancom a ľavicovým politikom, vyšiel z tejto skúšky ako „pravičiar“ s mierne autoritatívnymi sklonmi. A naopak, jeden ekonóm, ktorý sa všade označuje za liberála, zrazu zistil, že sa svojimi ekonomickými názormi pohybuje skôr naľavo a politicky sa približuje k anarchizmu. Zaujímavé sú aj výsledky známych osobností. K autoritárskej pravici napríklad patria (v zostupnom poradí) Adolf Hitler, Augusto Pinochet, Margaret Thatcher, Ariel Sharon, George Bush, Patrick Buchanan, Jacques Chirac, Roger Scruton, Silvio Berlusconi, ale aj John Kerry, Tony Blair či Gerhard Schröder (napriek tomu, že dvaja posledne menovaní sa hlásia k tzv. novej ľavici). Autoritársku ľavicu svojimi názormi reprezentujú Josif V. Stalin, Mao Ce-tung, Vladimír I. Lenin, Fidel Castro, Saddám Husajn, Robert Mugabe, ale aj Benedikt XVI. Naopak libertariánska ľavica predstavuje mená ako Dalajláma XIV., Maháthma Gándhí, Nelson Mandela, Martin Luther King, Noam Chomsky, Ralph Nader, George Orwell, Thomas Paine, arcibiskup Desmond Tutu, Joseph Stiglitz, ale aj Peter Kropotkin. Zo známych osobností libertariánskej pravice svietia mená F. A. Hayeka a Miltona Friedmana. Kde-komu sa to nemusí páčiť, ale takto to dopadlo po komplexnej analýze ich postojov na všetky otázky spoločenského života.
V každom prípade deliť ľudí na ľavičiarov a pravičiarov je nielen stupídnym zjednodušením rôznorodosti človeka na jeden rozmer, ale dnes už aj viac-menej banálnym kritériom s hanlivým nádychom. Ešte začiatkom deväťdesiatych rokov takúto funkciu plnilo slovo pravica. Po štyroch desaťročiach ideologického znásilňovania sa málokto odvážil verejne označiť za pravičiara, lebo v podvedomí väčšiny ľudí sa ten termín ešte stále stotožňoval s niečím protiľudovým a reakčným. Dnes sa naopak fackovacím panákom stáva ľavica, a to až do takej miery, že sa spochybňuje jej legitímna funkcia v demokratickom systéme. Extrémnym prejavom tohto trendu je označiť niekoho za komunistu, ako sa k tomu pomerne infantilne znížil premiér Dzurinda vo vzťahu k svojmu najväčšiemu rivalovi Róbertovi Ficovi. Ale to nie je nový jav. Nemyslím len na skutočnosť, že v čase, keď ho jeho percentá ešte ohrozovali, nadával pán Dzurinda do komunistov pánovi Mečiarovi. Táto nadávka má totiž v našom politickom prostredí oveľa dlhšiu tradíciu. Za komunistov označovali maďarskí politici už Ľudovíta Štúra, Svetozára Hurbana-Vajanského a dokonca i katolíckeho kňaza Jána Palárika, ktorý u nás ako prvý šíril myšlienky ekumenizmu. Andrej Hlinka ako komunistov šacoval všetkých okolo seba, vrátane odpadlíkov zo svojej strany. S nevyhnutnou dávkou sarkazmu by sa dalo povedať, že z komunizmu bol na Slovensku obvinený každý, kto niečo znamenal.
Neskôr do slovníka politických nadávok pribudli ďalšie slová: maďarón, čechoslovakista, trockista, imperialista, buržoázny nacionalista, či najnovšie populista. Všetko sú to pojmy, ktoré nevznikli v odbornom, ale politickom diskurze. Napriek tomu, že ich s obľubou používajú najrozličnejší "experti" a "analytici", treba pripomenúť, že nejde o politologické kategórie. Niekedy je tomuto tlaku pejoratívnych označení takmer nemožné odolávať. Napríklad sociológovia môžu do roztrhania tela hovoriť o nových sociálnych hnutiach a občianski aktivisti o alterglobalistoch - mediálny diskurz narába takmer výlučne s pejoratívnym termínom antiglobalisti. Často sa pôvodne hanlivému označeniu vytratí negatívny náboj. Keď napríklad novinár Herb Caen roku 1958 po prvý raz použil slovo beatnik, pričom ruská prípona mu mala dodať pejoratívne zafarbenie, básnickej generácii sa to zapáčilo. Iné slová v priebehu času zmenili svoj význam vďaka nevedomosti či omylu. Nie je to len spomínaný termín komunizmus či liberalizmus, ale aj povedzme Indián (pôvodne označenie pre domnelého obyvateľa Indie) alebo Lucifer (pôvodne neznamenal označenie diabla, ale pomenovanie pre zorničku, čiže planétu Venušu).
Niekedy je až neuveriteľné, koľko energie vkladajú určité typy ľudí do zaraďovania, triedenia, škatuľkovania, označovania. Akoby nevedeli prežiť bez tohto zjednodušeného obrazu sveta a ich myslenie sa obmedzovalo iba na binárnu sústavu (áno - nie). Kým nepochopíme rôznorodosť života a trecích plôch politických zápasov, budeme neustále podliehať zakomplexovaným predstavám o kolektívnych hrozbách a hľadať pokoj duše v zdanlivom bezpečí anonymnej masy vyznávajúcej nejakú ideológiu. Dovtedy budeme cítiť potrebu značkovať ľudí ako to robieva pes s telegrafnými stĺpmi a paranoicky hľadať nepriateľov tak ako to kedysi robila jedna strana – s tým rozdielom, že teraz to robia všetky. No bez ohľadu na túto pesimistickú realitu verím, že demokracia má na viac. Aspoň medzi tými, ktorí ju nechápu ako dobový kolorit režimu alebo udržiavanie tzv. studenej občianskej vojny, ale ako šancu na novú kvalitu ľudských vzťahov.
