Slováci sú vychovávaní v utkvelej predstave vlastnej nepoškvrnenosti, ako národ dobrosrdečný, pracovitý a pohostinný, ktorý nikdy nikomu neubližoval a ktorému sa len krivdilo. Naše historické osobnosti nie sú objektom zdravej inšpirácie, ale pseudonáboženského uctievania alebo všeobecného zatracovania. Nedokážeme sa na seba pozrieť s nadhľadom a uvoľnene, a tak je úplne symptomatické, že ako jediní z členských krajín EÚ sme nepochopili jednu recesistickú európsku akciu a do zbierky karikatúr národných vlastností sme prispeli sentenciou „pohostinný ako Slovák“, čo si Európa preložila, že sme lakomí burani.
Naozaj sme taký holubičí národ? Samozrejme, že nie, ubližovali sme zakaždým, keď sme mohli a ak je výpočet našich hriechov menší než Nemcov alebo Rusov, tak len preto, že sme na to nedostali toľko príležitostí. Nikdy sme neboli miernejší ako ktokoľvek iný okolo nás. Byzantský historik Prokopios napísal o Slovanoch v 6. storočí toto: „Tých, čo im prišli do cesty, nezabíjali ani mečmi, ani kopijami alebo iným zvyčajným spôsobom, ale zabijúc hlboko do zeme koly, zašpicatili ich a veľkou silou nabodávali na ne týchto úbožiakov, robiac to tak, že hrot kola vchádzal sedacou časťou a vlastnou váhou tela prenikal až do vnútorností človeka... Ostatných zavierali do príbytku a bez akejkoľvek ľútosti spaľovali.“ Je až komické, že ešte aj dnes sú historici, ktorí sú presvedčení, že si to o nás tento neprajník iba vymyslel. Počas slávneho slovenského povstania roku 1848 sme nešetrili nikoho: ani ženy, ani deti, ani starcov. Jedno svedectvo nám o tom zanechal sám Hurban, ktorý v reportáži z dobýjania Budatínskeho zámku s nevôľou opisoval, ako naši roduverní a hrdinsky opití bojovníci ubodali vidlami na smrť tehotnú ženu. Hodža sa ako kňaz so zverstvami slovenských dobrovoľníkov nemohol zmieriť a bol nimi pobúrený natoľko, že predčasne opustil povstaleckú armádu, za čo ho naša historiografia dodnes považuje za zbabelca. K lynčovaniu Maďarov dochádzalo aj bezprostredne po vzniku republiky, a to v takom rozsahu, že Národné zhromaždenie muselo prijať 10. decembra 1918 osobitnú výzvu k Slovákom, aby zastavili anarchiu, „aby neoklebetili slovenský ľud pred celým svetom ako národ nevzdelaný a nedisciplinovaný“.
Osobitne zvrhlé sa mi vidí tvrdenie o tom, že sme proti nikomu neviedli vojnu a nikomu neubližovali v kontexte nášho ťaženia proti Poľsku, Ukrajine a Rusku po boku Hitlera a deportácií 70 000 židov do koncentračných táborov. Výhovorka, že bola taká doba, je smiešna až obludná, lebo aj vo vojne sa dá zachovať ľudská dôstojnosť a česť. Kto tomu nechce veriť, nech si niečo naštuduje napríklad o správaní Dánska voči nacistickým požiadavkám a porovná to s odpornou servilnosťou Tisovho režimu. Rovnako ak sa v týchto dňoch naši roduverní tvária, že paušálne vyháňanie Maďarov v rokoch 1945 – 1947 bolo „v poriadku“, tak túto pozíciu udržia len nevedomosťou alebo cynickým ignorovaním faktov. Humánne zmýšľajúci človek nemôže považovať za správne a normálne, ak vojsko v noci obkľúči dedinu, jej obyvatelia dostanú desať minút na to, aby si zbalili maximálne 20-kilogramové batôžky, následne im zhabú dom, statok i pôdu, na ktorej tvrdo pracovali, a natlačia ich do takých istých dobytčích vagónov, v akých sa niektorí z nich len krátko predtým viezli do koncentračných táborov. A to všetko iba preto, že sú Maďari – bez ohľadu na to, či kolaborovali alebo nie.
Áno, ublížili sme aj my. Ubližovali sme práve tak, ako ubližovali nám. Isto, mnohé zločiny Maďarov na slovenskom obyvateľstve sa nedajú porovnávať. Isto, výpočet mŕtvych na našej strane je oveľa vyšší. Ale my nemôžme meniť pocity niekoho iného a vchádzať do individuálnych osudov ľudí, ktorí zažili skúsenosť nespravodlivosti a bolestne sa ich to dotýka. Nijaký človek by nemal trpieť krivdu za zločiny iných iba preto, že odmieta zmeniť národnosť (tak, ako to mimochodom urobili viacerí prisluhovači horthyovského režimu za peňažný poplatok – obchody s reslovakizáciou prekvitali). Opäť musím pripomenúť to, čo robím často: v spore o to, kam sme sa dostali, niet nevinných. Vzájomné historické konflikty národov, či už sú to Nemci a Francúzi, Palestínčania a Židia, Srbi a Albánci, Gréci a Turci či Slováci a Maďari nemajú riešenie bezo zvyšku a rany sa nedajú zaceliť hľadaním ospravedlnenia pre vlastné konanie v minulosti. Je to cesta, ktorá nikam nevedie a nikde sa nekončí. Veď len posúďte:
Maďari sa môžu sťažovať, že sme ich po vojne vyháňali z domovov. A majú pravdu. Slováci im odpovedia, že sme to robili preto, lebo zradili republiku. A majú pravdu. Maďari odpovedia, že hranice z Trianonu sú nespravodlivé, lebo nerešpektujú etnické osídlenie Maďarov. A majú pravdu. Slováci majú v rukách argument, že Trianon bol povojnovým trestom za to, že Maďari násilne asimilovali tieto oblasti a vytláčali Slovákov do hôr. A majú pravdu. Maďari kontrujú, že maďarizácia bola výsledkom obavy, že Slováci zradia Uhorsko tak, ako to urobili počas revolúcie 1848. A majú pravdu. Slováci však vedia, že sa odvrátili od revolúcie až potom, čo Maďari ignorovali ich etnické požiadavky. A majú pravdu. A tak by sme mohli pokračovať, výpočet krívd je vždy nekonečný. Ale toto nie je civilizovaný spôsob dialógu, ponáša sa to skôr na hádku v starom manželstve, do ktorej je postupne absurdne zaťahovaná svokra, kamaráti, koníčky i susedia.
Zmierenie sa nemôže začať oživovaním starých krívd a teatrálnou sebaľútosťou. Zmierenie si vyžaduje štátnickú vyspelosť a veľkorysosť. V úvode Žiadostí slovenského národa z roku 1848 je táto krásna veta: „V tomto okamihu svojho prebudenia chce slovenský národ zabudnúť na stáročia svojho ukrivdenia a zhanobenia, odpúšťa sebe aj svojim utláčateľom a nič inšie nehýbe jeho rozradosteným srdcom ako svätý zápal lásky a horúca túžba po zabezpečení svojej slobody, národnosti a krajiny.“ Aj toto geniálne posolstvo štúrovcov sa začína snahou o odpustenie a zmierenie ako kľúčovým predpokladom pre budúcnosť vzájomných vzťahov. V našich dejinách bolo len málo osobností, ktoré sa usilovali o zmierenie s Maďarmi. Keď sa o to pokúsil Ján Palárik, Francisci s Hurbanom ho obvinili, že sa „ťažko prehrešil voči národu“. Z tohto pohľadu je stanovisko Ficovej vlády (striktne zamietajúce vzájomné ospravedlnenie ako „nehoráznosť“) úbohé, provinčné a vyslovene hlúpe (o kompatibilite so sociálnodemokratickými hodnotami bratstva a solidarity ani nehovoriac). Je to návrat k slovníku 19. storočia. Je pravdou, že iniciatíva SMK je lišiacka, sleduje úplne iné ciele ako deklaruje a jednostrannou požiadavkou na finančné odškodnenie si pripravuje pole na právne otvorenie otázky Benešových dekrétov. Kŕčovitý výpočet krívd na oboch stranách a ich znásilnené urovnávanie do podoby „fifty-fifty“ nie je ústretovým vykročením vpred, ale dohadovaním podmienok na zastavenie paľby zo zabezpečeného zákopu. Aj tu platí, že historizujúci pohľad do modernej politiky nepatrí. Ale na druhej strane je to text, o ktorom sa dá a musí rokovať. Ficova odpoveď na ponuku SMK je krátkozraká, v kontexte pozitívneho stanoviska celého maďarského politického spektra vyznieva úzkoprso nacionalisticky a Európa to nemôže prečítať inak. Schopnosť ospravedlniť sa zostane v akejkoľvek dobe vysokou mravnou cnosťou, očisťujúcim filtrom každej spoločnosti. Premiér, predseda parlamentu i prezident nás však svojimi postojmi vsotili do suterénu európskej politickej kultúry, z ktorého prítmia nepočuť iniciatívne návrhy, iba kvílenie ruvúcich sa potkanov. Hľadanie štátnického riešenia v štýle Adenauera a de Gaulla sa tak odkladá na neurčito.
