Už dlhší čas pozorujem správanie ľudí v supermarketoch. Rozmýšľam, či väčšina z nich pochopila význam demokratickej revolúcie správne, či by sa búrili, keby nemuseli porovnávať životnú úroveň na Západe a v sovietskom bloku, keby sa im necnelo po značkových tovaroch, širokej ponuke služieb a vôbec po konzumnom spôsobe života. O tom, že je možné aj niečo iné, svedčí príklad Číny, kde sa rozvíja prazvláštny kapitalistický systém s totalitárnou vládou komunistickej strany. Aj preto považujem za jeden z najstupídnejších argumentov proti bývalému režimu ten, ktorý si ťažká na nedostatok pomarančov v predvianočnom období. Predsa len, všimnime si, koľkým ľuďom sa podvedome ako prvý vybaví tento dôvod: nie vedomie o spáchaných zločinoch, ale spomienka na rad na banány. Akoby som dnes mal rozmýšľať o pozitívach a negatívach režimu na základe toho, že večer o piatej nedostanem v Bille mango.
Predstava blahobytu je pre mnohých ľudí často naozaj dôležitejšia ako sloboda. V roku 1994 som si kúpil v Novosibirsku fantastický holiaci strojček v prepočte za 150 korún. Mal otrasný dizajn (vyzeral skôr ako rozbíjač orechov), ale kosil ako kombajn. Zobral som hneď aj tri pre kamarátov. Kolegovia z ruskej akadémie vied mi potom celý večer závideli. Nie to, že na rozdiel od nich u nás chvalabohu nevládnu také byrokratické predpisy, že máme viac demokracie a viac priestoru na individuálnu angažovanosť. Ale to, že som si mohol dovoliť kúpiť štyri holiace strojčeky. Aspoň na chvíľku som si pripadal ako boháč. A po prvý raz som precítil relativitu vysokej životnej úrovne.
Nedávno som v jednom odbornom časopise čítal, že ak máte strechu nad hlavou, chladničku, pračku, televízor a auto, patríte medzi osem percent najbohatších ľudí sveta. Porovnajte to s našimi nárokmi a očakávaniami. Dnešný svet sa rozhodne neriadi Aristotelovou múdrosťou, že bohatý nie je len ten, kto veľa vlastní, ale aj ten, kto málo potrebuje. Ovládol nás konzum, ktorému sa v úprimnejších časoch vravelo – pažravosť.
Spomínam si na jednu (z môjho vtedajšieho pohľadu) šokujúcu príhodu z čias, keď som ešte žil v Británii. Známi ma pozvali na víkend a v nedeľu poobede navrhli prekvapujúci program – shopping. Pre človeka, ktorý bol zvyknutý tráviť voľné dni v horách, prípadne na bicykli, to bolo niečo nepochopiteľné. Zarazilo ma, že nakupovanie môže niekto vnímať ako náplň dňa pôvodne určeného na psychickú alebo fyzickú regeneráciu. To, čo bolo pre mňa nepochopiteľné pred dvanástimi rokmi na britských ostrovoch, je dnes na Slovensku úplne bežné.
Asi pred polrokom ma navštívila teta z Hornej Lehoty. Jednoduchá, ale čulá starenka, ktorá mi zakaždým bohvieprečo pripomína, čo má Samo Chalupka napísané na hrobe (V pravde žil som, krivdu bil som, verne národ svoj ľúbil som). Zatúžila vidieť naše hlavné mesto. Tak som jej hneď pripravil program, že ju vezmem na hrad, do národného múzea, do národnej galérie, na Kamzík, a tak. Ale kdeže. Hneď ráno si to zamierila do Carrefouru a vydržala tam až do večera. A keď sme odtiaľ vyšli, spokojne si vzdychla: “Tá Bratislava je ale krásna!” Pripadal som si ako idiot.
Inokedy ma jedna kolegyňa – filozofka upozornila na pútač, ktorý stál v blízkosti hypermarketu na okraji hlavného mesta. Stálo na ňom: Park nákupu a oddychu. Hneď sa mi vybavila asociácia s Parkom kultúry a oddychu na dunajskom nábreží a uvedomil som si, že v tejto symbolike je čosi viac ako výmena slova “kultúra” za “nákup”. Je v nej vyjadrenie hodnôt doby, v ktorej žijeme. Kultúra sa stotožnila so spotrebou. Poznám skutočne celé rodiny s deťmi, ktoré trávia víkendy v supermarketoch. Nemusia priamo nakupovať. Často im stačí, keď sa len tak poprechádzajú v atraktívnom prostredí, ktoré im prepožičiava ilúziu “veľkého sveta”. Z týchto ľudí mám zvláštny pocit. Akoby človeka mysliaceho nahradzoval človek kupujúci. Človek, ktorý prahne nielen po veciach, ale po samotnom akte nákupu, po možnosti čo najväčšej voľby medzi ponúkanými tovarmi. Takýto typ ľudí sa mylne domnieva, že touto voľbou napĺňa svoju slobodu, hoci v skutočnosti sa bez možnosti zaujať vlastné kritické stanovisko vydáva na milosť a nemilosť tomu, čo sa prezentuje ako ideál. Táto rafinovaná pasca je nastavená nielen na naše peňaženky, ale predovšetkým na naše predstavy o hierarchii hodnôt. Ponúka nám jedinú vydezinfikovanú verziu o tom, ako vyzerá “dobrý, úspešný a šťastný” život. Keď Saint-Exupéry prišiel pred vyše polstoročím do Ameriky, o jej systéme sa vyslovil, že je to sloboda vybrať si medzi dvoma značkami áut, ale nie sloboda vybrať si režim. Je to možno detail, ale príznačný.
Niekedy sa mi vidí, že sloboda ostala tým, čím bola v stredoveku – privilégiom. Len nepatrná časť spoločnosti preukazuje schopnosť skutočnej a vedomej voľby, ktorá sa môže zrodiť len z určitej úrovne vzdelania a poznania širokej škály súvislostí. Nie všetko, čo sloboda prináša, k nej aj skutočne vedie.
Keď pozorujem ľudí chamtivo sa hádajúcich o posledný trs banánov, často rozmýšľam práve nad týmto: či ich trápi, že zavraždili Daniela Tupého. Či ich zaujíma, čo sa stalo vo Fallúdži. Či vedia, akým odpudzujúcim spôsobom bolo získané toto lacné ovocie. A či sa dá raz a navždy, jednoznačne a univerzálne zodpovedať otázka Štefana Hríba z jeho poslednej relácie: Vyhrali sme?
A potom sa začnem rozčuľovať nad stupiditou neznámych sociológov, ktorí kladú verejnosti demagogickú otázku, či sa máme od novembra 1989 lepšie. Zaujímavé, že hoci sa v tejto krajine vykonali stovky všakovakých prieskumov verejnej mienky, mňa sa ešte nikto na nič nepýtal. Keby sa ma spýtal, povedal by som mu toto: Mám sa zle. Ale slobodu si vážim. Tak.
