Kiež by to tak bolo vždy

Vidieť Slotom démonizovaných Maďarov, ako natierajú chleby s masťou a cibuľou a ponúkajú našich pagáčmi, syrovými rožkami, horúcim čajom i kávou, je najrukolapnejším dôkazom o zvrátenosti jeho umelo vyvolávaných sporov. Práve v nešťastí, v okamihu najväčšej núdze sa prejavila prirodzená ľudská spolupatričnosť, ktorá nepozná hranice a hovorí tým istým jazykom: musíme si pomáhať. Slováci a Maďari by si mali pamätať práve takéto momenty svojej spoločnej histórie. Možno ich nie je veľa, ale na týchto pozitívnych príkladoch spolupráce sa dá stavať optimistickejšia budúcnosť. Každé dva zdanlivo znepriatelené národy, nech už sú to Angličania a Íri, Kastílčania a Baskovia, Gréci a Turci, Arabi a Židia, Indovia a Pakistanci či Japonci a Číňania si musia uvedomiť, že dejiny ich vzťahov nie sú lemované iba spormi a násilím, ale aj svetlými okamihmi, ktoré obnažujú to najlepšie, čo v nás je. Spomeňme si na to, keď nacionalisti na oboch stranách spustia svoj zvyčajný koncert nenávisti. Spomeňme si na ten mastný chlieb s cibuľou podávaný ako kus srdca, z ktorého planie rýdza človečina.