Na počiatku bol ušľachtilý zámer vytvoriť priestor na vyjadrenia čo najširšej verejnosti k otázkam bežného života. No keďže namiesto obohacujúcich diskusií sa to v komentároch k článkom začalo hmýriť vulgarizmami od výmyslu sveta, redakcie sa postupne naučili vytvoriť si určité pravidlá hry minimálne prostredníctvom registrácie. Trochu sa to ponáša na tlačovú reformu Jozefa II., ktorý veril, že uzákonením slobody slova nastane búrlivý rozvoj vied a umení. No keď sa namiesto toho roztrhlo vrece s podradnými tlačovinami perverzného obsahu, cisár musel väčšinu reforiem obmedziť alebo odvolať...
Anonymita internetových diskusií znemožňuje hlbší sociologický prieskum, kto sú vlastne autori týchto reakcií, hoci by to boli bezpochyby zaujímavé zistenia. Možno by sa ukázalo, že za väčšinou primitívnych poznámok sú inak inteligentní ľudia, resp. takí, ktorí sa usilujú budovať si vo verejnosti pozitívny imidž. Anonymita uvoľňuje pudy a komplexy, umožňuje vystupovať človeku, neustále sa prispôsobujúcemu okolnostiam, v celej prirodzenosti a odhaľuje jeho skryté vášne či pohnútky. Zanadávať si na internete je pre niekoho rovnakým "relaxom" ako vykričať sa na lúke alebo bezhlavo rúbať do obrovského pňa. Niekedy sa však títo chronickí diskutéri správajú za hranicami bežných psychologických alebo sociologických vysvetlení.
Predovšetkým zaráža, ako často sa medzi týmito ľuďmi vyskytujú typy schopné presedieť pri diskusii celý deň. Čo vlastne robia? Čím trpia? Nemajú prácu? Často píšu samoúčelne, takže pri článkoch môžete nájsť odkazy ako "Dočerta, zasa si ma dnes predbehol", "Dnes som prvý ja", "Ešte dvakrát a bude to stovka". Inokedy je jeden a ten istý diskutér schopný pochváliť autora za to isté, za čo iného pokarhal, čiže má zjavné problémy s logickým sledom vlastných myšlienok.
Zaujímavé diskusie sú čoraz zriedkavejšie a tie vecné sú na pokraji vyhynutia. Väčšina diskutérov sa obmedzuje na nadávky. Po ich zákaze sa v čoraz väčšej miere orientujú na nálepky, ale tie plnia takú istú funkciu. Jednoznačne najobľúbenejšou je komunista, používaná často bez elementárnej znalosti významu tohto slova. Len na diskusných stránkach SME boli takto označení nielen predstavitelia celého politického spektra na Slovensku, ale aj Tony Blair, Bill Clinton či Kofi Annan. Tejto bezmedznej fantázii zakomplexovaných krikľúňov sa už vari ani nikto nečuduje. Horšie je, keď takýto slovník používa predseda vlády ako marketingový ťah, ktorý mu poradili v predvolebnom roku jeho poradcovia. Takéto správanie v sebe spája myslenie stratéga s konaním primitíva. Ale to je už iná téma...
Čím sú teda v skutočnosti takéto diskusie? Najmä ak vieme, že tieto odkazy vypovedajú viac o odosielateľoch ako o adresátoch? Akoby niekto neustále očakával, že tento typ ľudí a s takýmito pohnútkami bude raz prístupný racionálnym argumentom, hoci tretí príchod Ježiša Krista je pravdepodobnejší. Otvorili sme Pandorinu skrinku, ktorú sa dnes nikto neodváži spochybniť. Anonym v demokracii je však skôr prejavom zbabelosti ako vyjadrením slobodného názoru. Je to nerovná hra plná slovného odpadu. Ak nechcete podliehať neodôvodneným frustráciám a chcete si udržať po celý deň sviežu psychohygienu, radím robiť to, čo s každým kanálom: neotvárať a nenazerať dnu. Načo pchať hlavu tam, kde to zapácha. Najmä, ak je vonku krásne a môžete urobiť kopec užitočných vecí. Príjemný deň.
