O hajzloch, špinách a iných moralistoch

 Prípad Štefana Harabina je v istom zmysle ukážkový. Novinár Peter Schutz v denníku SME z 5. septembra 2008 rozhorčene odsúdil „žlč, nenávisť, zlobu, vulgárne nadávky“, ktoré sa valili z ministrových úst. Táto emotívna charakteristika ho zrejme ešte neuspokojovala, keďže dodal, že „črty primitíva a násilníka“ sú u ministra spravodlivosti „zvlášť výrazné“. Buďme k pánovi Schutzovi zhovievaví a nepripomínajme mu, že by sa mal pri najbližšom nutkaní o psychologický portrét fyziognómie so všetkou pokorou pozrieť najprv do zrkadla. Pristavme sa radšej pri jeho bohorovnom kázaní o vulgarizmoch. Len týždeň predtým, 27. augusta, totiž do denníka Korzár napísal článok, ktorý zakončil takto: „Špina ste vy, súdruh predseda vlády. My, na rozdiel do vás, vieme špinu za ušami iných aj vyargumentovať. Vy neviete nič, len prskať boľševickou slinou a žiť z práce druhých.“ Pripomeňme, že to bola reakcia na slová Roberta Fica, ktorý obvinil médiá, že robia „špinavú opozičnú robotu“. Zámerne si teraz nechcem všímať hysterické správanie politika, ktorý zjavne emocionálne nezvláda tlak spojený s jeho funkciou. Rád by som dal do pozornosti fakt, že premiér neoznačil médiá za špiny - takto (a prinajmenšom rovnako hystericky) si to zinterpretoval pán Schutz - významový rozdiel mu zjavne unikol, pričom mal nie prvý raz problém s elementárnou výrokovou logikou. A keby to aj urobil, vynadať komukoľvek (nielen predsedovi vlády) do špín, je všeličo iné, len nie žurnalistika. Útlocitné povahy by v tom našli pomerne jednoduchý námet na súdny proces, aj keď si osobne myslím, že úroveň pána Schutza už dávno nie je na žalobu, ale nanajvýš na pár faciek. No oveľa závažnejšie je, že takéto prejavy sa v našom verejnom priestore nielenže trpia (postoj šéfredaktora je pre mňa nepochopiteľný), ale aj oslavujú – z viac ako 650 hlasov, ktoré klikli na tento článok, aby sa dostal na titulku SME a z desivo monotónnych, obdivných pokrikov diskutujúcich na mňa dýchla protofašistická atmosféra.
 Vystúpenie ministra spravodlivosti v parlamente nevypovedá len o úrovni pána Harabina. Vypovedá o úrovni nás všetkých. Všetky tie protestné vyhlásenia na jeho adresu sú len falošným zbavením sa bremena, ilúziou, že my sme iní ako on, že správanie ústavného činiteľa nie je vypuklým zrkadlom našej spoločnosti, ale jej protikladom. Na tento sebaklam škaredo doplácame. Mám silné pochybnosti o tom, či väčšine spoločnosti skutočne prekážajú vulgárne výrazy slovenských politikov alebo skôr to, kto ich vyslovil. Inak si totiž neviem vysvetliť, prečo tých, ktorí dnes najviac moralizujú, nevyrušoval slovník Mikuláša Dzurindu („špinavé paprče“ sú len legendárnou čerešničkou jeho bonmotov), Rudolfa Zajaca (výrazy ako idioti alebo kreténi u neho časom až zdevalvovali) alebo napokon aj vtedajšieho predsedu parlamentu Pavla Hrušovského (ktorému však slúži ku cti, že za svoj úlet na adresu opozičného politika sa pomerne rýchlo ospravedlnil).
 Štýl Petra Schutza mnohým bezpochyby imponuje a hovorí im z duše. Je to akési exhibicionistické premietanie duševných, ale často aj telesných pochodov, tých najtemnejších vášní istej vzorky čitateľov. Ak ste takto nastavení, potom vám neprekáža, že články tohto druhu opakovane prerážajú suterén elementárnych zásad novinárskej etiky, že priam programovo pohŕdajú objektivitou a informačnou presnosťou, že ich najslabšou stránkou je logika a racionalita (neprekvapuje ma, že práve tento pán pyšne vyhlasuje, že na žurnalistiku nepotrebuje vzdelanie, ale vlastnú hlavu) a dokonca ani to, že zo žánrového hľadiska nejde o komentáre, ale o glosy. Iba sa bavíte, vaše emócie krochkajú od spokojnosti alebo ho dokonca označíte za „nášho najlepšieho komentátora“. Nie div, že v takejto patologickej atmosfére podobný typ publicistiky bujnie ako rakovina. Nie div, že pred vašimi očami sa mení kedysi prestížny ekonomický časopis na ideologický bulvár, ktorého šéfredaktor cielene uráža jednu voličskú skupinu a nie je schopný pochopiť, že to nie je hrdinstvo, ktorým sa treba postpubertálne vystatovať na titulke internetovej stránky denníka s ambíciou mienkotvornosti, ale strata akýchkoľvek morálnych zábran. Som si vedomý nepopulárnosti mojich názorov v tomto prostredí, ktoré pri podobných apeloch neraz reaguje ako sfanatizovaná sekta, ale práve preto ich predostieram tu a trvám na tom, že tento trend je číre šialenstvo. Nevidím nič zábavné na stupňovaní hulvátstva, nevidím žiadnu frajerinu v teatrálnej rezignácii na elementárnu úctu k človeku. Je to jedna mentálna línia začínajúca sa nevkusnými výrazmi Petra Schutza a končiaca primitívnymi rasistickými výpadmi Petra Pišťanka.
 Slovo nie je odgrgnutie a človek, ktorý si ho nevie vážiť, ho oberá o silu i funkciu. Iba odmietnutím účasti na týchto orgiách vulgárnosti môžeme prispieť ku kultivácii spoločenského diskurzu a ozdraveniu atmosféry v tejto krajine. V opačnom prípade sa stávame iba pešiakmi prehlbujúcej sa studenej občianskej vojny a naše moralizujúce apely na správanie politikov strácajú akúkoľvek hodnotu. Harabin nie je nijaký exces. Harabin je symbol. Sme tým nakazení všetci.