Text sa začína konštatovaním, že náš najlepší hokejista Žigmund Pálffy je Maďar a najslávnejší Slovák všetkých čias sa volá Andy Warhol. Tu si ešte poviete, že chlapec sa do národnosti netrafil a zhovievavo pokrútite hlavou. O čosi nižšie sa však už píše, že na Slovensku žije miliónová maďarská menšina a Bratislava má sotva 400 000 obyvateľov. A to už zbystríte pozornosť a pomyslíte si, že má trošku čudný odhad. Keď sa však dozviete, že víno sa tu pestuje prakticky na celom území (obyvatelia Oravy, Horehronia a podtatranských obcí o tom vedia svoje, všakže) a že tokajská vinohradnícka oblasť sa nachádza na ukrajinsko-slovenských hraniciach, začnete pochybovať o tom, či dotyčný vie, o čom píše. A to napriek tomu, že (ako hovorí) jeho cieľom je, aby si už cudzinci Slovensko a Slovinsko nemýlili. Ďakujem pekne...
Hoci mi je nacionalizmus blízky asi tak ako Leninovi demokracia, mám túto krajinu rád a vždy ma rozladí, keď niekto píše o Slovensku takéto kraviny. V posledných rokoch sa mi zdalo, že to už prestalo. Ešte si pamätám časy, keď pre mnohých toto územie predstavovalo nejaké zvláštne vákuum. Rozdelenie Československa som vnímal z Británie a keď som sa prehrabával v tamojších knižniciach, nikde som nemohol natrafiť ani len na zmienku o Slovensku. V Etnickom atlase sveta boli vyznačené aj tie najmenšie a takmer neexistujúce európske národnosti vrátane Lužických Srbov, Galícijčanov, Friulov, Okcitáncov či Sardov, ale krížom cez mapu Československa svietilo iba jediné slovo: "Czechs". Keď sme získali samostatnosť, dusil som sa smiechom, aký v tom mali Briti chaos. Times v medailóne o Slovensku napísali, že "Čechov a Slovákov oddeľuje Dunaj a o túto rieku vedú spor s Maďarmi". Independent zasa pri voľbe prezidenta (ak si pamätáte, v prvom kole kandidoval Roman Kováč, Michal nastúpil až neskôr) poznamenal, že "Slováci pána Kováča najprv nezvolili, ale napokon sa prezidentom aj tak stal"...
Je naozaj také ťažké zapamätať si relevantné fakty o tejto krajine? Možno by sme boli prekvapení, aké nezmysly píšeme o iných štátoch my - a poznajúc niektorých slovenských publicistov, je to celkom možné. Predsa len však nemôžeme prehliadnuť, ako sa cudzinci v prípade našej krajiny dopúšťajú elementárnych chýb - a keď to robia aj bratia Česi, niet k tomu čo dodať. Možno nám chýba nejaký jasnejší symbol, s ktorým by nás mohli identifikovať. Nikto si nepomýli maličké Belgicko, lebo je tam sídlo EÚ. Keď poviete Švajčiarsko, vybavia sa vám Alpy, syry a banky. Pri Holandsku minimálne veterné mlyny a tulipány. S čím však chceme, aby spájali Slovensko? Už v čase, keď sa vypísala súťaž na výtvarný motív slovenských euromincí, mal som čudný pocit. Rakúšania si zvolili Mozarta a my sme celkom vážne uvažovali o tom, že si tam vyrazíme medveďa alebo dáku drevenicu. Čo potom chceme?
Český premiér Jiří Paroubek nedávno navrhol, že Česi a Slováci by v zahraničí mohli používať značku Československo. Všimol si totiž, že zahraničie na túto značku ešte stále počúva, a preto by bolo vhodné to využiť. Šéf slovenskej diplomacie Eduard Kukan mu na to odpovedal, že je to výborný nápad. Paroubkovi sa nečudujem. V čase, keď si svet ešte stále mýli Česko a Československo, je pre Prahu výhodné tváriť sa, že ono je to vlastne jedno. Ale čo tým získame my? Chápem ministra Kukana, že ho k Československu viažu silné emotívne a rodinné nostalgické väzby. S tým sa nedá nič robiť a takéto city sú pochopiteľné. Čudovali by ste sa, koľko Slovákov smútilo za Uhorskom, pretože nová republika trhala rodiny i starobylé väzby. Ale reálne zmýšľajúci človek musí vidieť, že Československo svoju historickú úlohu splnilo, že dnes na nás čakajú celkom iné ciele a treba sa pozerať vpred.
Napriek všetkému sa mi vidí, že podobné prešľapy, aké urobili České aerolínie, sú dnes už skôr výnimkou a je ich čoraz menej. Upozorňovať na ne však nie je banalita. Zvlášť nie, ak ide o spoločnosť, ktorá sa aj medzi Slovákmi teší dobrému menu.
