Ten gaštan znamenal pre mňa strašne veľa. Keď som priložil ruku na jeho kmeň, uvedomoval som si, že sa o neho rovnako opieral aj môj dávno mŕtvy prapradedo. Na to ma vždy upozorňoval starý otec, ktorý si zvykol pod týmto stromom sňať čapicu a s poriadne zaklonenou hlavou sa díval na vrcholce konárov, ktoré mali bližšie k nebesiam. Tento strom bol pamiatkou i odkazom predkov. No nielen on.
Dnes trávim takmer každú voľnú chvíľu v horách. Stromy ma fascinujú, pozerám sa na ich tvary ako v galérii, objímam ich, fotím. Aj moje deti si počas týchto potuliek vypestovali takmer posvätnú úctu k stromom, najmä od pamätnej návštevy v Dobročskom pralese, kde s otvorenými ústami a očami nasávali príbeh, ktorý dokáže vyrozprávať iba príroda. Na jeseň minulého roka som ich zaviedol k buku pod Širokou, na Poľane. Mohutný strom s obvodom kmeňa takmer päť metrov je starý asi 250 rokov. Len si to predstavte: buk, ktorý si pamätá ešte cisárovnú Máriu Teréziu... Dokážete spočítať, koľko má táto továreň na kyslík listov? No, stačí, ak si zapamätáte, že jeho význam by vedelo nahradiť až dvetisíc mladých bučkov! Nezasluhuje si takýto borec aspoň takú úctu, akú prisudzujeme najváženejším ľuďom v tejto krajine? A čo staršie stromy? Vieme si uvedomiť, koľko dali ľudstvu kyslíka, aké obrovské zásluhy majú pre našu existenciu? A nielen to. Českí vodohospodári dodnes spomínajú na to, ako mohutné korene storočných dubov držali v čase najväčšieho povodňového nebezpečenstva v auguste 2002 hrádzu v Rožmberku, 2300-hektárovú vodnú plochu (teda 70 miliónov kubických metrov vody). Táto udalosť fascinovala všetkých odborníkov, bolo to totiž desaťnásobne viac, ako predpokladali tí, ktorí tieto duby vysádzali, aby nimi spevnili priehradu.
Kedysi si ľudia vážili stromy neporovnateľne viac, správali sa k nim s očividnou úctou. Udržiavali posvätné háje, v ktorých sa neodvážili odlomiť ani len vetvičku, lebo verili, že by tým uškodili sami sebe. Keltskí kňazi, druidi, vraj dokonca dokázali veštiť zo šumenia listov (napokon, ich označenie je odvodené od duba, po grécky drys)... Moderný človek však často zabúda aj na racionálne poznatky, ktoré ho varujú pred ničením vzácnych lesov...
Uplynulú sobotu (symbolicky, na Deň Zeme) zmlátila polícia dobrovoľných ochrancov lesa, ktorí prišli vlastnými telami chrániť nenahraditeľné prírodné klenoty Západných Tatier v Tichej a Kôprovej doline. Hrubá sila a ťažká technika bola nasadená proti ľuďom, ktorí bránili nielen prírodu, ale v tomto prípade aj zákon, keďže poškodzovanie chránených druhov a ich biotopov je trestný čin. Už takmer týždeň títo anonymní hrdinovia v nerovnom zápase vzdorujú moci, blokujú ťažobné stroje a zabraňujú ešte väčším škodám. Ochranári sú často prezentovaní ako čudáci. Vidia v lese čosi viac ako drevnú hmotu, sú ochotní nechať sa zavrieť za nejakú jedľu a nariekajú nad vyrúbaným stromom, akoby im vytrhli zub. Lenže práve títo čudáci chápu viac ako bežní ľudia, ktorých vnímanie je deformované reklamou vyvolanými potrebami, že ich boj nie je malichernou hrou o smiešne veci, ale odhodlaným zápasom o samotného človeka. Lebo nie je ďaleko doba, keď bude každý z nás postavený pred nemilosrdnú výzvu, že najprv treba žiť, niekde žiť, až potom príde na rad všetko ostatné.
Židia vravia, že zachrániť človeka znamená zachrániť celé ľudstvo. Rovnako sa dá povedať, že zachrániť strom znamená zachrániť človeka. Jeho pamäť, existenciu i nádej. Ak nechcete, aby krátkozraké ciele biznisu zvíťazili nad dlhodobými záujmami prírodnej rezervácie, príďte túto sobotu, 28. apríla 2007 o 14. hodine do Podbanského vyjadriť svoju osobnú podporu zachovaniu najcennejších častí Tatranského národného parku v Tichej a Kôprovej doline. Zúčastnite sa na ich vyhlásení za Územie chránené občanmi. Zoberte deti, zavolajte susedov, povedzte to známym. Má to význam. Aj pre vás.
Zachrániť strom znamená zachrániť človeka
Môj prapradedo zasadil gaštan. Z krehkého semenáčika vyrástol ako v rozprávke z orieška pre Popolušku mohutný košatý strom, pod ktorým sa diali zvláštne veci. Pod týmto gaštanom sa vraj konala jedna z kľúčových porád, ktoré viedli k založeniu Sociálnodemokratickej strany Uhorska. Pradedo tu požiadal prababku o ruku. Cez vojnu pod ním usporadúval stretnutia kamarátov z odboja. Starý otec sa na ňom ukrýval pred maďarskými žandármi, ktorí sa ho ako dolnozemského Slováka pokúšali naverbovať do horthyovskej armády. Moja mama spomína, že pod týmto gaštanom dostala prvý bozk. No a ja si pamätám hlavne na skvelú hojdačku a bunker, ktorý som si cez prázdniny na ňom urobil s chalanmi z ulice. Pradedo mi vždy tvrdil, že tento strom ho udržiava pri živote. Keď vo vysokom, takmer matuzalemskom veku zomrel, dom predali a noví majitelia strom zoťali. Možno je to čudné, ale ja som vtedy trpel väčšmi ako pri smrti blízkeho človeka. Vzali totiž život stromu, ktorý bol prepojený so životmi ľudí. A tieto vzťahy patria k najzákladnejším.
