Sivo všade, nie priezvisko, ale šero.
Nie tma, ale neistota. Nech si len je.
Veď ako inak. Istota?
A načo? Nechceš vedieť.
Tmavé sklo svetlo nepresvieti.
A tak jedno je ti..
či pod oknom behá malý Peťko,
či do kostola ako slimák vlečie sa dedko,
Jednoducho všetko..
Žiť z ducha? Telo blčí.
Žiť z tela? Ducha mučíš.
Ticho kričí, vnútro mlčí.
Neriešiš. Sivo všade, šero.
Žiara hmly nejasná padá.
Hlboko ďaleko.
Vo vnútri nenápadne sadá.
Nikto nič nebadá.
Ty však o nej vieš. Cítiš.
No nevstávaš. (Zatiaľ) ostávaš.
Len tak ležíš..v prachu sa kúpeš, no neplávaš.
Prečo? Zas otázka. Nenaučili ťa? Nevieš.
A tak si vravíš nerieš.
Len buď...
...a predsa pod nánosom popola sivého
vo vnútri sa momentu jedného
čosi pohne.
Je to čudné, nevídané.
A predsa opakované.
Nie jedenkrát, či druhý.
Hoc možno tisíci, nezabíjaj svetlo.
To bodka preniká cez čierne pruhy.
V prudkej bolesti i planý figovník zarodí
záblesk radosti – SEN...
