(1) Ako dcéra svojich rodičov mám jednu mamu a jedného otca. Oni majú navzájom jeden druhého – manžela a manželku. Keď sa chlap už nezmestí pod maminu sukňu, hľadá si ženu. Žena sa – v ideálnom prípade – nechá nachádzať. Keď sa nájdu, zoberú sa a ľudia povedia, že „žili dlho a šťastne (kým nepomreli)." Ibaže by sa niečo pokazilo...:
Každý deň chodím autom po diaľnici, no ako naschvál sa akurát pokazilo a a ja sa potrebujem dostať do roboty. Svoje doteraz spoľahlivé autíčko nechám teda odpočívať v garáži. Veď existujú aj iné dopravné prostriedky. Namiesto auta vytiahnem na cestu do práce kolobežku. Dôsledky? Kolobežka na diaľnici je zárukou nemalého chaosu, rozptýlenia iných vodičov a ohrozenia seba. O možnej dopravnej nehode či pokute ani nehovoriac. A auto? Stojí v garáži. Ako inak, zostáva neopravené. Preto je dobrým zvykom pokazené opravovať, lebo nahrádzať prirodzené umelým akosi nefunguje. Preto sa jeden muž ožení s jednou ženou a nevstúpi do stavu manželského so štyrmi ženami, dvomi mačkami a jedným bicyklom.
(2) Ako dcéra svojich rodičov mám jednu mamu a jedného otca. Akokoľvek chceme byť pokrokoví, biológiu neprerobíme. S rodinou je to ako s puzzle. Môžu byť rôzne – zložené z viac alebo menej dielikov, obdivované či celkom obyčajné. Vďaka svojej rôznorodosti do seba zapadajú, navzájom sa dopĺňajú, stoja bok po boku toho druhého a spolu vytvárajú jedinečnú mozaiku. Bez chýbajúceho dielika zostane obraz nekompletný. Nenahradí ho žiaden iný, ani tisíc rovnakých. Lebo rovnaké do seba nezapadá.
Ak osud trpiaceho človeka spojíme s osudom jedného alebo viacerých, ktorí trpia iným spôsobom, urobíme ho šťastným? Čo vznikne spojením už aj tak dosť traumatizovaného „domováka“ a frustrovaného páru osôb rovnakého pohlavia? Možno všeličo...No niečo mi hovorí, že harmonické rodinné prostredie ideálne pre výchovu detí, to nebude. Že 2x2 sú štyri, je jednoduchá matematika, ktorá v tomto prípade násobí bolesť. Takúto násobilku dobrovoľne neakceptujem. Z úcty k človeku...lebo medzi ľuďmi, s ktorými sa poznám sú „domováci“ i homosexuáli a úprimne im prajem šťastný život.
(3) Ako dcéra svojich rodičov mám jednu mamu a jedného otca. Učili ma prvé slová i kroky. Boli mojimi prvými vychovávateľmi. Už vtedy chceli pre mňa len to najlepšie a mali výsostné právo robiť všetko preto, aby sa chcenie premenilo na realitu. Želám toto právo i ďalším zodpovedným rodičom, lebo dobrá výchova dáva pevný základ, na ktorom stojí šťastie budúcich generácií. Lebo nie škola, médiá, štát a iní, to rodičia sú prví.
