Dočítal som knihu od Richarda P. Feynmana a ešte stále mám na tvári taký ten priblblý úsmev a pocit, že svet je o čosi zrozumiteľnejší, alebo aspoň zábavnejší. Ten človek nebol len génius s Nobelovou cenou, ale aj recesista a provokatér so zmyslom pre humor. Ak máte chuť niečo si od neho prečítať, tak odporúčam jeho dve knihy: To snad nemyslíte vážně! a Snad ti nedělají starosti cizí názory.
Feynman bol fyzik, matematik a šoumen v jednom. Pri čítaní jeho príhod som si spomenul na dve moje vlastné epizódy, ktoré spájajú mňa, matematiku a moju mentálnu výbavu, ktorá v tomto odbore vždy skôr sabotovala než spolupracovala.
Prvá spomienka ma odviala na základnú školu. Zo všetkých predmetov som najviac nenávidel matematiku. Čo samozrejme, nie je nič výnimočné – pokiaľ sa teda nevoláte napríklad Jozef Pytagoras. Aj po všetkých tých rokoch, čo som zo školy preč, stále nedokážem pochopiť, prečo mal niekto potrebu miešať čísla s písmenami. Aký temný démon našepkal učiteľom, že do neškodného príkladu o jednej mame, dvoch deťoch a šiestich jabĺčkach musia ešte natlačiť písmenko X? Napriek tomu, že som pred hodinami matematiky pravidelne prežíval menšie existenčné krízy, na druhom stupni som sa dobrovoľne prihlásil na matematickú olympiádu. Spätne si túto extravaganciu vysvetľujem ako podvedomú expozičnú terapiu.
Myslel som si, že sa tak aspoň ulejem z vyučovania. Neskôr som s údivom zistil, že olympiáda sa koná až po vyučovaní. A tak to mám v živote vždy – keď sa snažím s niečím vydrbať, nakoniec to niečo vydrbe so mnou. Aby toho nebolo málo, tak ešte aj v laviciach sme sedeli po jednom. Nemať možnosť nahliadnuť do spolužiakovho testu som pociťoval ako priame porušenie mojich základných žiackych práv. Smrtiaca rana nastala, keď sa mi do rúk dostal samotný test. Letmo som si prečítal otázky a okamžite som pochopil, že je dokonané. Z mesta A do mesta B vzdialených 270 km vyrazil rýchlik priemernou rýchlosťou 80 km/h… a ďalej som už nevnímal. Obklopila ma hrôza. Obzeral som sa okolo seba, všetci počítali ako o život. Pohľad mi padol na Lucku Vajcíkovú, alebo sa volala Lenka Vajcíková? Neviem, jedno z tých dvoch. Bola premiantkou našej triedy a matematiku milovala. Z úst jej trčala špička jazyka, vždy to tak robila, keď sa pekelne sústredila.
Začal som teda improvizovať. A nenapadlo mi nič debilnejšie ako, že som k príkladom písal pseudo riešenia. Nejaká číslica sem, nejaké X tam, občas nejaké tajomné ypsilon, a hlavne aby to vyzeralo matematicky. Takto som si poradil so všetkými príkladmi a s pocitom triumfu som test odovzdal ako prvý. Učiteľka sa ma podozrievavo opýtala, či si to ešte nechcem skontrolovať. Nabudený adrenalínom som jej ponuku odmietol a tváril sa trochu urazene. Preboha, mal som pocit, že sme skoro kolegovia a ona ma takto zhadzovala pre tými úbohými netalentovanými deťmi.
Pár dní sa čakalo na vyhodnotenie. Bol som so svojím výkonom tak spokojný, že som si začal naozaj namýšľať, že by mohla motyka vystreliť a ja by som mohol mať tie riešenia správne. Toto je jedna z mojich vlastností – dar aj prekliatie v jednom. Ak sa realita nevyvíja podľa mojich predstáv, tak si ju jednoducho trochu prifarbím. „A prečo nie?“ hovoril som si a už som si predstavoval, ako ku mne za búrlivého potlesku celého učiteľského zboru kráča riaditeľ. Pravou rukou mi trasie tou mojou, ľavou ma priateľsky potľapkáva po pleci. „Janko, sme na teba hrdí,“ hovorí a roztržito sa objímame. „Nikdy som o tebe nepochybovala,“ vyrukuje matematikárka, očividne si chcúc prihriať polievočku. Ale čo, teraz nie je čas na malichernosti. Užívam si dav spolužiakov, ktorý skanduje moje meno. Všetci sa ma chcú dotknúť, byť mojimi kamarátmi… len Lucka, alebo Lenka stojí so zaťatými päsťami a prepichuje ma pohľadom.
Po pár dňoch si ma učiteľka zavolala k stolu. Tento scenár som si už stokrát prehrával v hlave a vyzeral takto: „Jano, sedela som nad tým celú noc. A vieš čo? … Myslím, že si práve objavil nový matematický princíp. Zavolala som na ministerstvo školstva. Chcú ťa vidieť.“
Skutočnosť bola však iná. „Jano, viem, že matematika ti nejde… ale toto vyzerá, akoby si sa na ňu pokúsil spáchať atentát. Sedela som nad tým testom v úžase a nedokázala pochopiť ani jedno riešenie. Hľadala som v tom nejakú logiku, ale nakoniec som pochopila, že sú to len samé sprostosti. Vieš mi to nejako vysvetliť?“
Nevedel, len som mykal plecami. Celý tento príbeh by som mohol ukončiť nejakým múdrom, napríklad uvedomením, že aj keď sme v niektorých situáciách odsúdení na zlyhanie, vždy existuje riešenie. Nemusí byť logické, nemusí meniť dejiny ľudstva, ale ten slastný pocit, keď dokážete aspoň na chvíľu zneistiť niekoho, kto sa tvári ako majster sveta, je jednoducho na nezaplatenie. Pravda je však ako vždy oveľa prozaickejšia - niektoré prehry sú trápne, niektoré bolia, niektoré sú poučné, a niektoré ako táto – sú iba absurdné a absurdnými aj navždy zostanú. A absurdnosť je to, čo zostane, keď sa logika vzdá a humor sa ešte nerozhodol odísť. Celý náš život je absurdný. Nie preto, že by musel, ale skôr preto, že môže.
Druhá spomienka je z môjho krátkeho pobytu na vysokej škole. Napriek tomu, že mi celý školský život robila najväčší problém matematika a fyzika, tak som si logicky podal žiadosť na materiálno-technologickú fakultu. Brali totiž bez prijímacích skúšok, vieme? Pred tým som si musel však oprášiť moje biedne znalosti a tejto úlohy sa zhostila moja staršia sestra. Tá mala ako jediná v rodine na matematiku bunky. Išla na mňa s úsmevom a celú dobu ma povzbudzovala, že to zvládneme. Je dôležité, mať pri sebe v ťažkých začiatkoch, tak silnú osobnosť. Nebola len studnicou matematických vedomostí, ale aj mentálny tréner. Asi po štyridsiatich minútach matematického teroru mi povedala: „Boha to nemá zmysel! Však ty nevieš ani takú kokotinu, že mínus a mínus je plus!!!“ A od toho momentu som bol hodený do vody, ako sa hovorí.
Na tej nešťastnej vysokej škole som vydržal jeden semester. Raz ma na cvičeniach z matematiky vyvolal pred tabuľu profesor a dal mi riešiť nejakú goniometrickú nerovnicu. Ja som na to čumel ako teľa na nové vráta. Nahodil som na neho svoj legendárny utrápený výraz s ktorým som úspešne preplával základnú aj strednú školu a zabralo to. Profesor pochopil, že potrebujem trochu pomôcť a poradil mi, že musím zaviesť pomocnú substitúciu. Ty môj zlatý, ja sa tu topím v divokej rieke, voda sa mi dostáva do pľúc a ty mi miesto lana hádžeš do vody kovadlinu, pomyslel som si.
„Diktujem, píšte si - funkcia sínus Y je menšia, alebo sa rovná jednej polovici.“ A keďže som matematický polodebil a ešte k tomu aj roztržitý, tak som nenapísal sin Y, ale sin X.
„Ten sínus má byť s ypsilonom!“ počujem nervózny a zvýšený profesorov hlas.
Sínus s ypsilonom??? začudujem sa a v duchu si hovorím, to je nejaká sprostosť, nie? Ale tak on je autorita, on má kľúče od miešačky, on musí vedieť najlepšie! Tak som to zmazal a napísal som SYN X. Nuž a následne profesor ukázal prstom na dvere a vyhodil ma z cvičenia. Vo všetkej skromnosti si myslím, že som asi jediný človek na svete, ktorý na akademickej pôde napísal SÝNUS.
A vy ste čo urobili pre svet matematiky?!
