Tieto každoročné prestupy sú mi dôverne známe. Autobus zastaví na zastávke, na ktorej stojí plno ľudí. Niekto čaká na vysnívanú sviežu osemnástku, iný zase na rozheganú sedemdesiatku. Vystúpim a chcem sa pridružiť k nejakej skupinke. K mladým ľuďom nemôžem, pre nich už nie som dosť mladý. K tým starým tiež nie, pre nich nie som zase dosť starý. Dočasne som uviazol v období vekovej nedefinovateľnosti. Jediná skupina, do ktorej sa môžem zaradiť je Homo Dospelus, čiže človek dospelý.
Spomínam si, ako mi otec keď oslavoval päťdesiatku hovoril, že sa stále vnútorne cíti ako chlapec. Leskli sa mu oči, tápal vo svojich slovách a celé sa mi to snažil dovysvetliť úsmevom. Chcel som to celé odľahčiť a tak som mu zo žartu povedal, že je najvyšší čas s tým niečo urobiť. On však nemyslel tie otrepané frázy ako, že vek je len číslo, alebo že človek je taký mladý, na akého sa cíti. Mal na mysli ten spoločenský štatút - byť DOSPELÝ. Tá najbizarnejšia konvencia, ktorú sme si vymysleli. Dospelosť - ten smiešne vážny imperatív.
Keď som bol dieťa, tak pre mňa boli dospelí samostatné etnikum - spoločenský druh Homo Dospelus. Jeho charakteristickým znakom bolo, že mohol rozhodovať v podstate o čomkoľvek. Mal k dispozícii peniaze a určoval, čo sa môže a čo nemôže kupovať. U nás peňazí nebolo nikdy dosť, takže naši skôr určovali, čo sa kúpiť nemôže. Homo Dospelus nemusel chodiť do školy a spať chodil až keď chcel. Ovládal množstvo činností, ktoré mi pripadali skoro ako mágia. Dokonca mal aj tú moc, že rozhodoval, čo a kedy sa bude pozerať na televízore. Do tohto procesu som bol neskôr zapojený aj ja. Hneď ako som prestal žrať piesok a strkať si do nosa hlinené guľôčky, tak ma Homo Dospelus povýšil v spoločenskom rebríčku a dostal som hlavnú funkciu prepínača. To boli tie časy, keď televízor ešte nemal diaľkové ovládanie. Zodpovedne som zvyšoval hlasitosť, znižoval hlasitosť, prepínal z jedného programu na druhý a z druhého na prvý, čo bol vtedy maximálny počet možností. Keď som získal dôveru, tak som dokonca mohol s takou jednou červenou tyčinkou aj dolaďovať kvalitu signálu programu. To bola veľká pocta, pretože toto privilégium mal v rodine jedine otec. Ešte teraz si pamätám, ako sa nám s láskou vyhrážal: „Keď sa do toho bude niekto srať, tak mu odtrhnem ruky.“
Dospelosť bola v detstve moja vysnívaná cieľová stanica - terra sancta, dalo by sa povedať. Vtedy som si myslel, že kým sa tam dostanem prejde večnosť. Homo Deckus totiž vníma čas úplne inak. Zatiaľ kým Homo Dospelus sa prevažne sústreďuje na blízku budúcnosť, alebo paradoxne na vzdialenú minulosť, tak Homo Deckus žije neustále v prítomnosti. Seba a budúcnosť si spája maximálne s koncom školského vyučovania. V dlhodobejšom horizonte dokáže vnímať už len príchod letných prázdnin, alebo Vianoc.
Pozoruhodnou súčasťou môjho dospievania boli bezpochyby všetky tie sprievodné miniatúrne momenty. Napríklad môj prvý vlastný nožík, takzvaná rybička. Bola tak tupá, že som s ňou nevedel prerezať ani maslo izbovej teploty. Ďalšou pomyselnou vstupenkou do sveta dospelých, bola určite moja prvá kravata. Spomínam si, ako mi ju otec požičal, aby som bol pri štedrovečernej večeri za elegána. Windsorský uzol, to znie hrdo povedal som si a opatrným krokom predátora z džungle som sa blížil k prestretému štedrovečernému stolu. V momente, keď som si sadal na stoličku som zistil, že si kravatu namáčam v kapustnici. Z otcových očí som vyčítal jemnú nervozitu, ale podarilo sa mu ju udržať na uzde, dokonca aj v momente, keď som nasiaknutú polievku žmýkal z kravaty späť do taniera.
O nejakú dobu prišiel jeden z tých väčších míľnikov v mojom živote chlapca. Prvé holenie. Už som nebol v pozícii malého chlapca, ktorého fascinovala bohatá smotanová pena na otcovej tvári a obratnosť s akou sa holí. Role sa vymenili, ja som sa holil a otec tŕpol, aby som sa nepodrezal.
Silný moment je aj prvé ozajstné chodenie s dievčaťom. Ozajstným myslím to, že o tom, že spolu chodíme vedela aj ona. Prvé prechádzky a držanie sa za ruky. Obavy a zároveň vzrušenie z prvého bozkávania. Ona v napätom očakávaní, či to bude ako v Angelike – „Miluj mě Nicolasi..“. a ja zase, či to bude ako v Sexmisii – „Zvířátka to taky tak dělají...“
Časom, po všetkých týchto náročných skúškach sa človek dopracoval tam, kde začína skutočný intímny život. Prvý prezervatív bol asi najnákladnejšou položkou z mojich dovtedy zrealizovaných útratách. Dôvodom bol prostý fakt, že som sa cítil istejší, keď som ho kupoval spolu s ďalšími dvanástimi zbytočnými položkami. Každý z nás, čo si tým prešiel sa už nikdy nepozrie s počudovaním na mladíka, ktorý stojí pred vami v obchode a na pohyblivom páse má prezervatív, dvadsať deka tresky, tri rožky a žuvačky.
A tak som všetky tie malé, ale aj veľké kroky úspešne a niektoré aj menej úspešne absolvoval. A som tu. Stojím tu zmätený, so spoločenskou nálepkou Homo Dospelus na čele a lesknú sa mi oči. Tápam vo svojich slovách a keby to šlo snažil by som sa to všetko dovysvetliť úsmevom. Nič viac, nič menej.
Tak teda, čo je to tá dospelosť? Rozmeňme ju na drobné. Niektorí hovoria, že byť dospelý znamená, že si uvedomujete svoje výsady a privilégia avšak zároveň chápete, že sú podmienené povinnosťami a zodpovednosťou. Ako hovorievali naše staré matere, čo si navaríte, to si aj zjete. Je však nutné dodať, že konzekvencia nie je práve tá najlepšia surovina na varenie. Iní zase tvrdia, že dospelí ste vtedy, keď začnete vychovávať deti. Uberiete z vlastných nárokov a potrieb. Skrátka už to nie je len o vás. Všetky vedomosti, skúsenosti zbierané počas svojho života odovzdávate v dobrej viere ďalej. A konečne úplne dokonale pochopíte význam slova chrániť.
Chlapec, o ktorom mi otec rozprával je pravdepodobne dedičný. Najčudnejší na tom všetkom je ten imaginárny krok z mladosti do dospelosti. Neznáme miesto na priamke života, kde prekročíte Rubikon. Začína to horkým zistením, že bezstarostnosť má dátum spotreby a rúžové farbičky už nemajú takú sýtosť, akú zvykli mať. Okolie k vám začne pristupovať s takou trápnou vážnosťou až servilnosťou, pretože zrazu si ju asi zasluhujete. Ako keby bol vek nejaká zásluha. Áno, možno na začiatku je to príjemné, všetko to vykanie a tie absurdné formality. Neskôr to začne nudiť, aby to nakoniec mohlo byť neznesiteľne otravné. Najsmiešnejší sú tí pajáci, ktorý si na tom zakladajú.
Všetko ide ruka v ruke aj s nenápadnou premenou vášho tela. Napríklad mne vekom ubúdajú vlasy. Na temene mám už koleno, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani najoddanejší benediktín. Príroda je však neporaziteľná a vždy si nájde vlastnú cestu. Takže, to čo som stratil na hlave mi teraz rastie z nosa, alebo uší. Ak sa na môj problém pozriem matematicky, tak zistím, že vlastne neplešatiem, to len moje vlasy migrujú z bodu A do bodu B. To že sa presúvajú z hlavy do uší, či nosa je ich vec, ja im to nezazlievam. Ak by som im to vyčítal, tak by sa mohli uraziť a presunúť sa napríklad na chrbát. Čo teda, povedzme si úprimne, neznie dvakrát lákavo. Napriek tomu mám ale plné právo proti tomu bojovať. Koniec koncov je to príroda, ktorá preferuje právo silnejšieho. Bojujem čestne, legálne držanou pinzetou. Je to však tortúra. Aby toho nebolo málo, tak už aj šediviem a moju tvár pokrývajú vrásky. S týmto vzhľadom už ťažko niekoho presvedčíte, aby k vám pristupoval ako k mladému človeku.
Ja si veľmi dobre pamätám, keď mi mladí ľudia začali hovoriť ujo. Najprv som sa na tom smial, ale potom mi to už smiešne nepripadalo, pretože som si uvedomil, že už nie som jeden z nich. Ak tomu chcete porozumieť, musíte si uvedomiť, že existujú štyri fázy. Prvá fáza je, že sa vám prestane tykať. Druhá fáza je, že sa vám začne vykať a zrazu ste pre niekoho ujo, alebo teta. Tretia fáza je, že keď niekomu mladšiemu, kto vás oslovoval ujo, alebo teta navrhnete tykanie, tak on vám slušne odpovie, že je to pre neho neprijateľné, pretože mu to nejde cez ústa. Tak som to zvykol hovoriť ja takým, ktorí vyzerali, že si pamätajú časy, keď bolo mŕtve more ešte len na péenke. Štvrtá fáza je keď vás otitulujú ako dedko, alebo babka. Ja som aktuálne vo fáze tri.
Nedávno som si prečítal Premenu - autobiografiu Liv Ullmannovej. Útla kniha plná intímnych spovedí, nostalgických návratov do detstva, spätného bilancovania v životnej súvahe, čo život mal dať a nedal, alebo nemal dať a dal. Pitvanie sa v uvedomení, že aj napriek tomu, že sme obklopení rodinou, blízkymi priateľmi, alebo známymi a neznámymi, tak sme vlastne nakoniec a aj tak sami. Homo Dospelu s dušou dieťaťa, ktoré chce len jedno, byť pochopený.
Vraciame sa v spomienkach do detstva, pretože to bola krajina, kde sme mohli zažiť každý deň niečo nové. Prvé dotyky, chute, vnemy, či skúsenosti. Síce občas vystrašení, občas sklamaní, ale to k tomu patrilo. Bytosti, ktoré hádžu mince do fontány a veria, že všetko, čo si zaželajú sa im raz splní. Komplikované veci boli k smiechu a to, čo je nám k smiechu dnes nás vtedy desilo k smrti. Strašiak pod posteľou však nikam nezmizol, len má inú tvár. alebo lepšiu skrýš. Nechápali sme, že všetkým tým získavaním, sme začínali zároveň aj strácať. Taká zvrátená priame úmera. Život ide svojim tempom, niekde uberie, niekde pridá a tak ďalej. Najsilnejšie facky dával náš učiteľ telocviku, vraveli sme si. To sme ešte netušili aké dáva život.
Život prináša zmeny náhodné, ale i zámerné. Meníme sa, formujeme, ale vo svojej podstate sme nemenní. Zamrznutí niekde v polčase rozpadu. Nechávame sa kŕmiť naivnou predstavou, že sme už niekto iný. Samozrejme, máme iné potreby, nároky, túžby, možnosti, povinnosti, kritériá, sny, ale inak sme to stále my - večne dospievajúce deti. Sme rojkovia, bojovníci, víťazi, udavači, sudcovia, smoliari, zlodeji. Tešíme sa, opíjame, trpíme, nenávidíme, odpúšťame, zarábame, ubližujeme, strácame, budujeme, ničíme, ale vo svojej podstate sme stále deti.
Naše myšlienky nepoznajú čas. Žijú si svoj vlastný život v rôznych časopriestoroch, ktoré sú vzájomne pretkané medzi sebou. V jednom priestore sme tí seriózne dospelí a v druhom deti s tou ich rozkošnou naivitou. Výrazy ako Teraz, Vtedy, Potom sa vzájomne pohlcujú a miešajú. Homo Dospelus je len chiméra. Je to prízrak, ktorý na vás hľadí zo zrkadla. Až keď ten prízrak budete vídať príliš často, tak si zvyknete na jeho tvár. Nesmiete to však uponáhľať. Najprv sa musíte trochu poľutovať, potom trochu povzbudiť až nakoniec ten prízrak objímete. Veď, čo iné nám ostáva.
